Zodpovednosť v umení

Tradičné staroveké kultúry (Čína, Grécko, Egypt) nepripúšťali otázke umenia žiadnu svojvôľu. O vhodnom resp. nevhodnom umení rozhodovali najvyšší predstavitelia krajiny podriadení vyšším princípom. Právo na horizontálnu slobodnú kreativitu môže byť umelcom požadované za podmienok, že vertikálna povinnosť (k Bohu) nie je opomenutá. Ich priesečníkom je dokonalá sloboda skrze službu. Zodpovednosť je však cudzia dnešnému tvorcovi v akomkoľvek umeleckom odvetví, nehovoriac o zábavnom priemysle, s ktorým sa dnešné umenie a kultúra najčastejšie (klamne) identifikuje. Musíme si byť vedomí toho (a nikdy nestratiť zo zreteľa túto skutočnosť), že každé dielo nesie pečať autora a komunikovanej idey. Ak by sme rozvinuli Platónovu ideu o tom, že „Mesto nemôže byť šťastné, pokiaľ nie je navrhnuté tými umelcami, ktorí nasledujú božský originál tak “umelecká“ práca v opačnom prípade môže mať i zhubné následky ( a v takom prípade si vôbec nezasluhuje nazývať sa umením). V stávke je totiž naše mentálne prostredie. Galérie a múzeá sú často komplicmi dekadentného umenia-slúžiaceho kultu škaredosti, ktoré poškodzuje prostredie siahajúce ďaleko mimo múry týchto inštitúcií, činiac mesto „nešťastným“.