Jágerské oči

Jágerské oči

Sedel v tmavých šatách ponorený do akéhosi zvláštneho smútku (ktorý som možno pochopil až neskôr) pred dverami chrámu Antona Paduánskeho.

Najprv som si ho takmer nevšimol.

Keď do jeho klobúka skĺzla minca k dvom ďalším , smutne očami poďakoval. Prehovoril: ja som cigán. No dôležité je srdce.

Až vtedy som uvidel - tie krásne modré oči, hlboké ako korene prastarého stromu. Žiarili nielen modrou, ale aj múdrosťou a zároveň zvláštnou vznešenosťou.

Akoby sa prihlásením k tomu, že je cigán, chcel vrátiť k vlastnej hrdosti, ktorú azda strácal čakaním na almužnu. Čo mi však chcel povedať tým pripomenutím srdca ?

Na oči tohto človeka s vekom niekde okolo šesťdesiatky som dlho nemohol zabudnúť. Ja som bol len turista v tomto meste, ale on tu žil. Mohol som mu radšej kúpiť jedlo, ako to zvyčajne robím, keď stretnem žobráka.

Žobrák v spoločnosti je možnosťou pripomenúť si, že všetko čo vlastníme, máme vďaka Bohu. Pripomenúť, si, že ak dostávam, mal by som aj dávať. Možnosť byť štedrý. Možnosť podieľať sa na Božej štedrosti. Nie náhodou Kristus povedal , že ”chudobných budete mať vždy medzi sebou…”

(Pred sto rokmi sa podobná vznešenosť zračila v tvárach amerických Indiánov, ktorí boli likvidovaní ”bielou inváziou”. Zlomené srdcia a v očiach odlesk spomienky na staré časy, na možnosť byť súčasťou veľkého Božieho sveta, sveta Wakan Tanku).