Metafyzika odievania

METAFYZIKA ODIEVANIA

„Obliecť sa do tradičného odevu znamená byť odetý do archetypu, ducha.“

(F. Schuon)

Odev a umenie odievania, spolu s obývaním priestoru a jeho zariadením, mali blízku spojitosť s oblasťou posvätna a vždy súviseli s duchovnou stránkou človeka, s podporou jeho duchovného rozvoja. Kým v dnešnom svete je príbytok často vyjadrením komfortu a blahobytu, v tradičnom bol do istej mieri predĺžením svätyne - skromnosť, krása, domáci oltárik boli vyjadrením vnútorného nastavenia človeka a podporovali jeho zameranie.[1] Odev plnil podobnú funkciu, pretože sprevádzal človeka aj mimo jeho príbytku. Nasledujúce riadky by sme venovali téme odievania, najmä v týchto súvislostiach a v kontexte tejto doby, keď sa pod zmysel pre odievanie podpisujú často ak nie démonické sily, tak kult narcizmu a sexizmu, čo ľudskú dôstojnosť nepodporuje ale podkopáva.

Podľa Marca Pallisa,[2] z ktorého postrehov k umeniu odievania budeme čerpať, nerobia šaty celého človeka – pretože by to bolo hľadanie útočiska v materialistickej rovine – ale oblečenie zohráva hlavnú úlohu pri formovaní a udržiavaní našej identity, duchovnej i sociálnej, či príslušnosti ku konkrétnemu spoločenstvu. Pre perennialistov identita predstavuje naše vrodené spojenie s neviditeľným svetom Božského, ktoré sa zároveň prelína s našimi väzbami na videný svet, svet spoločnosti. Identita je teda dvojaká: sme duchovné bytosti aj spoločenské bytosti a oblečenie ovplyvňuje našu identitu v oboch oblastiach. Na druhej strane Pallis tiež dospieva k záveru, že oblečenie je rovnako spoluvinníkom pri neutváraní osobnosti; čo znamená, že oblečenie je kľúčovým aspektom straty identity, duchovnej aj sociálnej. Opustenie tradičného odevu a jeho nahradenie uniformami modernosti vychádza z tyranie rôznych komunistických a fašistických hnutí, výsledkom ktorej sú stranícke šaty; z tyranie konzumu, výsledkom ktorej sú typy oblečenia, prezentované ľuďmi, závislími od nestálych vĺn módy. Duchovná identita sa nosením takýchto šiat stiera a je obzvlášť deštruktívna pre nezápadné národy, ktoré nosia moderné šaty, pretože sa tak vzďaľujú od svojich vlastných duchovných a kultúrnych tradícií.[3]

ROBIA ŠATY ČLOVEKA?

Otázka, aký druh oblečenia môže alebo nemusí človek nosiť (ako akákoľvek iná podobná otázka), je v podstate záležitosťou svadharmy,[4] uplatňovania zákona alebo normy správania, ktorá je vlastná každej bytosti na základe jej vlastného a konkrétneho spôsobu existencie (svabhava). Tým, že sa človek prispôsobí svojej norme, stáva sa tým, čím je, vďaka čomu si uvedomí plný rozsah svojich možností; pokiaľ zlyhá, akceptuje mieru vlastného protirečenia a úmerne podľa nej sa rozpadá.

Ako sme už viackrát uviedli, za to, kým človek je, vďačí svojim vlastným možnostiam a negatívne svojim obmedzeniam; tieto dve prvky svojou vzájomnou súhrou tvoria jeho svabhavu a sú faktormi, ktoré ho predurčujú (adhikari) do určitej roly kozmickej hry (líla), do ktorej bol „obsadený“ Božským tvorcom. Jednoducho povedané vnútorný a vonkajší človek často vedú spor o hlavnú rolu v dráme vlastného života. Aj keď mu našpekávač pomáha, vonkajší človek sa nedrží scenára, preto prichádza na rad množstvo skúšok a lekcií. Tie majú prebudiť skutočného človeka – Ja, ktoré je neomylné, pretože v skutočnosti je to len telesné ja alebo duša (džíva-átman), ktorá sa môže správať nevhodne a ktorá je iba tieňom človeka stvoreného na Boží Obraz (Imago dei).[5]

Okrem pragmatických príčin, ktoré ovplyvňujú formu oblečenia, ako je klíma, pohlavie, povolanie a sociálne postavenie má odev rozhodujúcu úlohu pri formovaní osobnosti, odkiaľ je odvodená jeho schopnosť stať sa integrujúcim alebo inak dezintegrujúcim faktorom v živote ľudí. Pokiaľ ide o vizuálne prvky, ktoré definujú konkrétnu formu oblečenia, sú nimi najmä tvar alebo strih, materiál, farba a dekoratívne vlastnosti.

Nedá sa nevšimnúť si, že druh oblečenia výrazne ovplyvňuje vzhľad osoby. Aj nepatrná zmena sa prejaví na výraze tváre, pri porovnaní toho istého človeka v odlišnom odeve. Aj keď je človek ten istý, pôsobí rozličným dojmom. Ako uvádza Pallis, ide tu o reprodukciu kozmického procesu. Číra nahota Reality je „odetá“ do rôznych prejavov, v rozličných oblastiach prejavu, ktoré sú oddelene alebo spoločne zahrnuté do „sedemdesiat tisíc závojov zakrývajúcich tvár Alláha“. Vzhľadom na túto ďalekosiahlu analógiu nie je prekvapujúce, že aj na individuálnej úrovni majú šaty moc zahaľovať (alebo odhaľovať). Zmeny oblečenia a stávanie sa (bhava) sú na najhlbšej rovine neoddeliteľné: len Bytie (bhuti) môže byť nahé, pretože ako princíp prejavu zostáva samo sebou a Nemanifestované.

V konečnom dôsledku ide vždy o úlohu „striasť sa tela“ (alebo odevu) – čiže všetkého, čo tvorí štruktúru vonkajšieho ja, ktoré „nie je mojím skutočným Ja“.

Pristavme sa na chvíľu pri význame závoja. Jeho symbolike sa vo svojich dielach venovali predstavitelia perennializmu, najmä F. Schuon, T. Burckhardt a S.H. Nasr. Ako uvádza Schuon funkciou závoja je z telesného pohľadu zakryť to, čo je pozemské alebo nebeské, či padlé alebo neporušiteľné, animálne ale aj božské, aby chránil to, čo by mohlo byť pokorené alebo sprofanované, podľa odlišných okolností a perspektív.[6]

V duchovnom kontexte Islámu nie je závoj žien len prostriedkom vyjadrenia pokory a cudnosti (podobne ako bola pokrývka hlavy žien v nedávnom európskom prostredí – čo ešte niekde prežíva, ako zvyk na vidieku – a pri nosení šatky počas liturgie alebo návštevy chrámu vo východnej cirkvi alebo v hinduistickej spoločnosti, kde sa ženy zahaľovali pred pohľadmi cudzincov) a ochrany spoločnosti pred tendenciami k zmyslovej opojenosti, ale aj ako prostriedok zachovania svätosti a neporušiteľnosti vonkajšej manifestácie Božskej, zvnútorňujúcej krásy pred jej plným odhalením, nasledujúcom po ríte sobáša – v manželstve. Frithjof Schuon prehlasuje, že závoj je známkou, ktorá evokuje ideu tajomstva, pretože pred pohľadom zakrýva čosi, čo je buď príliš sväté alebo príliš intímne. Z toho je možné odvodiť, že v Isláme je závoj žien symbolickou reflexiou ich identity ako výrazu ich vrodenej dôstojnosti a ako zodpovednosti vďaka teofánii Božskej krásy a Božských milostí. V širšom kontexte sa hidžáb – zahaľujúci a odhaľujúci – principiálna dualita, odráža na všetkých úrovniach reality, spôsobujúc i komplementaritu rodov na ľudskej úrovni. Krása ženy je vrcholom dokonalosti Božskej krásy na pozemskej úrovni. Avšak je nutné mať na zreteli, že jej krása je duálne elementom fyzického zvádzania (navonok odvádzajúceho vyžarovania) a zároveň kontemplatívneho zvnútornenia (reintegrujúcej prítaťžlivosti) tak ako duálny symbolizmus ženy v kresťanskom kontexte v podobe Evy a Márie. Podobne ako hudba má schopnosť senzuálneho opojenia ale aj duchovného naplnenia. V európskom prostredí je nosenie hidžábu a burky kontroverzné. Zákaz ich nosenia v niektorých európskych krajinách je výsledkom strachu. Strachu z neznámeho, ktorý je skôr dôsledkom politických hier a fundamentalizmu. Treba priznať, že v niektorých islámskych krajinách nadobudlo zahaľovanie žien extrémnu podobu a pôvodná cudnosť či skromnosť je zamieňaná s hraničnou prudériou. Na druhej strane pozná Európa a západný svet opačný extrém v obnažovaní ženského tela až do najkrajnejšej krajnosti jeho zneužívania v marketingovom priemysle a šoubiznise do tej miery, že je žena nástrojom reklám a sama podlieha tlaku kultu tela, výsledkom čoho je množstvo psychických a telesných problémov.

Vráťme sa k našej téme. Voľba odevu (v rámci obmedzení akýchkoľvek zdrojov, ktoré má človek k dispozícii), je osobitne ukazovateľom troch vecí: po prvé, ukazuje to, čo táto osoba považuje za zlučiteľné s normálnym ľudským stavom, s ľudskou dôstojnosťou; po druhé, naznačuje to, ako chce vidieť seba a aké atribúty by rada zosobňovala; po tretie, jej voľba bude ovplyvnená tým, aký dojem by chcela v spoločnosti vzbudzovať.[7]

Už sme v krátkosti naznačili, že odev zohrával podstatnú rolu pri formovaní osobnosti v Tradičnej spoločnosti. Pre antitradičný, moderný humanizmus, to bolo nezlúčiteľné s jeho ideálom, preto zrušenie tradičného či národného kroja a istá unifomita, boli prvým krokom pri eleminácii spirituálneho symbolizmu odevu. Stroj a zotročovanie človeka v továrňach (pracovný odev)predstavovali ďalšie klince do rakvy tradičného odevu.[8]

Nahota a pôvod oblečenia

Na rad prichádza otázka, čo v zásade určuje vhodnosť alebo štýl oblečenia a čo skutočne viedlo človeka k tomu, aby si vôbec osvojil zvyk odievania? Zmena v odievaní je natoľko očividná, že musí súvisieť s niektorými hlbokými modifikáciami celkového spôsobu života ľudstva. Na to, aby sme objavili sporný princíp, upozorňuje Pallis, musíme mať na zreteli predovšetkým to, že každá možnosť Prejavu - napríklad odev - má svoj koreň v zodpovedajúcej možnosti Neprejavu, v ktorom existuje ako vo svojej večnej príčine, ktorej je sama jasným vyjadrením. ,,Metafyzicky, Bytie je vyjadrené Ne-Bytie, Slovo je len vyslovovením ticha; a podobne, keď je vyjadrená nahota, je vynájdené oblečenie. Princíp odievania spočíva teda v nahote." V snahe objasniť tento základný aspekt doktríny, odkazuje Pallis na kozmologický mýtus spoločný pre tri vetvy vychádzajúce z tradičného kmeňa Abraháma. Podľa biblického príbehu, Adam a Eva, to znamená prvotné ľudstvo v zlatom veku (satjajuga), prebývali v rajskej záhrade, v ktorej strede vyrástol Strom života alebo Svetová os (axis mundi, Meru danda). Os, ktorá "makrokozmicky" zodpovedá lúču Zvrchovaného Slnka (Aditya) a "mikro-kozmicky" intelektu (Buddhi), zaberá centrum ľudskej existencie, pričom všetky ostatné schopnosti poznania alebo činnosti sú hierarchicky zoskupené okolo Intelektu ako jeho služobníci a nástroje, pridržiavajúce sa svojej pridelenej práci v súlade s vlastnou normou (dharma); tento stav vnútornej harmónie sa navyše navonok odráža v pokojnom vzťahu a všetkými žijúcimi bytosťami, zvieratami, či rastlinami. Je tiež zaznamenané, že Adam denne komunikoval s Bohom, to znamená, že individuálne ja bolo vždy okamžite vnímavé na vplyvy vychádzajúce z Univerzálneho Ja.(Atman) ,,Jednobodová (ekagrya) koncentrácia bola pre Ja spontánnym činom, ktorý si nevyžadoval žiadne pomocné prostriedky. To je obraz o stave normálneho ľudstva alebo o prvotnom stave, ako ho nazýva taoistická doktrína, čo zodpovedá stavu známom ako „detskosť" (balaja) v hinduistickej náuke alebo „chudobe" (faqr) v islámskej doktríne. Biblický príbeh opisuje stratu tohto stavu ľudskej normálnosti tým, že hovorí, ako Eva, zvedená hadom (stelesnenie tamasickej alebo zatemňujúcej tendencie), presvedčila svojho muža, aby ochutnal zakázané ovocie Stromu poznania dobra a zla, čo malo fatálne dôsledky: pôvodné (nezahalené) vnímanie jednoty ontologických princípov (Esencia-substancia) ustupuje dualizmu, dochádza k schizme medzi ja a Ja, v podstate ktorej, spočíva "pôvodný hriech" kresťanskej teológie, obsahujúcej tak, ako je to pri koreni každého druhu opozície, opozíciu „ja" verzus „iný". A teraz prichádza detail, ktorý je obzvlášť zaujímavý pre našu tézu: prvým účinkom požitia dualistického ovocia Adamom a Evou bol pocit „hanby" nad ich vlastnou nahotou, seba-uvedomením, ktorým boli nútení zakryť svoje telo figovými listami, čím vytvorili najstarší pravzor ľudského odevu. F. Schuon, podotýka, že Biblia neodsudzuje Adama a Evu kvôli ich nahote (dívali sa na seba s hanbou) ale kvôli ich pádu.[9]

V súvislosti s Adamovou „hanbou" židovský tradičný komentár (Philo, IA 11.55 f.) ponúka pozoruhodne zhodné svedectvo: „Myseľ, ktorá nie je oblečená ani v neresti, ani v cnosti (t. j. sa nezúčastňuje na ovocí Stromu poznania dobra a zla), ale zbavila sa ich úplne, je nahá, rovnako ako duša dieťaťa (t.j. balaja)." Musíme poznamenať, že v Judaizme veľkňaz vstupoval nahý do najsvätejšej svätyne v „najvznešenejšej forme", čo znamená, že sa odlišuje napríklad od Noemovej nahoty, keď bol Noe opitý. V rovnakej súvislosti má krádež šiat pastierkam Gópi Šrí Krišnom (Vastraharana) rovnaký dopad. Posvätná nahota je prítomná v každej Tradícii a obzvlášť u archaických náboženských Tradíciách. Francis La Flesche z indiánskeho kmeňa Omahov zdôrazňuje že nahota kňazov, šamanov pri niektorých obradoch symbolizuje naprostú bezmocnosť človeka, keď je jeho sila porovnávaná s mocou Veľkého Ducha. ,,Napriek jeho inteligencii a veľkej zručnosti jeho rúk je človek bezmocný a nedokáže stvoriť ale ani ten najmenší kvietok, pričom z vôle Veľkého Záhadného Ducha sa zrodili všetky veci na nebi i na zemi v kráse, vznešenosti a majestátnosti." V neposlednom rade pripomeňme nevyhnutnosť nahoty (ticho tela) pri niektorých obradoch ako napríklad hľadanie vízie u Siouxov. Okrem toho Biela Bizónia žena (avatárická Pté Sa Win), ktorá priniesla dar posvätnej fajky sa Indiánom podľa niektorých verzií zjavila nahá. Podľa iných v bielom či červenom odeve. Symbolická hodnota ostáva zachovaná vo všetkých prípadoch. Biela farba, podobne ako nahota predstavuje čistotu a odkazuje k primordialite. Červená zasa odkazuje k životu, majestátu, šťastiu.[10]

Keď kašmírska svätica a poetka Lalla objavila v sebe Átma, vonkajší svet sa stal Jej jediným odevom, sieťou snov. A tak šla nahá pod nebeskú klenbu. A keď vstúpila z vonkajšieho do vnútorného tak aj Vnútorné vstúpilo do plnosti jej tela; tak išla nahá a tancovala krajinou – v extáze Lakšmí a v tichu Átman.[11]

Nie je zložité pochopiť túto symboliku. Pretože ak je človek stále v stave balaja, tak myšlienka, že by sa mal obliecť, nemôže nikdy vyvstať a to najmä vďaka tomu, že balaja z definície, znamená jasne uznať, že individualita, vrátane všetkých jej plášťov (koša) či už priesvitných alebo nepriehľadných, je sama o sebe plášťom pre pravé Ja; obliecť by sa rovnalo vrstveniu šiat na šaty. Z toho vyplýva, rozvádza Pallis, že pre toho, kto uskutočnil tento primordiálny stav, by bolo najprirodzenejšie vyradiť všetko oblečenie; človek stojí určite na pevnej zemi, keď tvrdí, že neodetý asketik, či nanga sanjásin primerane predstavuje stanovisko toho, kto má v úmysle znovu sa zlúčiť s Ja.[12]

Akonáhle dôjde k odklonu od nerozdielnosti tejto pôvodnej nahoty, dochádza aj k širokej rozmanitosti v rozličných tradíciách, kde isté aspekty symbolizmu odievania prevládajú a čiastočne zatieňujú iné; toto je všeobecný princíp rozlišovania medzi rozdielnymi tradičnými formami, kde každá jednotlivá stelesňuje „génia" pre určité aspekty pravdy, pričom ponecháva priestor iným pre zdôraznenie doplňujúcich aspektov.

Typy ľudského odevu

Z najrozličnejších typov odevu je nutné spomenúť prinajmenšom dva: prvý z nich, predstavuje najcharakteristickejšiu zložku hinduistického oblečenia, starovekého aj moderného, a pozostáva z materiálu utkaného z jedného kusu, bez spojov – (odev „šitý na mieru", ktorý nosia napríklad indickí muslimovia, je zasa inou kategóriou). V tomto type jednodielneho zábalu, ktorý bežne nosia Hinduisti, ide o „odev bez švov", akým je aj Kristov odev.

Spomeňme si na to, že pri ukrižovaní vojaci, ktorí zbavili Ježiša hávu, nedokázali roztrhať bezšvové rúcho, preto oň losovali. Pokiaľ ide o samotného Spasiteľa, bol vztýčený nahý na kríži, čo ani nemohlo byť inak vo chvíli, keď Syn človeka zahodil posledný zostávajúci vzhľad duality, (do ktorého sa zaodel pri vtelení) a obnovil principiálnu nahotu samotného Ja. Kresťanskí teológovia často poukazujú na to, že symbolickým odevom Krista je sama Tradícia, jediná a „bez častí", ako to Najvyšší Guru zjavuje; „roztrhnúť odev bez švov" znamená pretrhnutie puta s Tradíciou (čo sa samozrejme nesmie zamieňať s prispôsobením jeho formy v prísne ortodoxnom zmysle, s meniacimi sa podmienkami). Tradícia, upozorňuje Pallis, je koherentný celok, aj keď nikdy „systematický" (pretože „systém" označuje vodotesné obmedzenie formy); ak by bol bezšvový odev roztrhnutý, nemohol by byť „zaplátaný" jednoducho pomocou „heretického" (doslova „svojvoľného") zošitia prvkov náhodne vybraných - tí, ktorí uvažujú o záchrane svojej Tradície kompromisom so sekularistickým pohľadom, by si mali vziať k srdcu Kristove slová: „Nik predsa neprišíva na starý odev záplatu z novej látky, lebo záplata sa z odevu vytrhne a diera bude ešte väčšia." (Mt 9,16)

Musíme spomenúť aj to, čo by sa dalo nazvať „mníšsky zvyk", všeobecne založený na type odevu, pozostávajúcom z najjednoduchšieho materiálu, bez zvláštneho strihu, či dokonca zámerne zostaveného z handier, ako sa často vyskytuje v Buddhizme.[13] Takáto podoba odevu vychádza z dobroveľnej chudoby a symbolizuje túžbu po stave balaja, či faqr. Do tejto kategórie by mohlo byť (ale v pomerne voľnom zmysle) zaradené aj vlastnoručne ofarbené plátno (khaddar), ktoré sa v Gándhího Indii stalo symbolom hnutia. Aj v tomto prípade stála myšlienka chudoby na prvom mieste; ale niektorí z Gándhiho podporovateľov, pravdepodobne ovplyvnení nevedomou zaujatosťou voči westernizácii, pripisovali vlastnoručne vyrábanému odevu len čisto ekonomický dôvod – snahu zaodieť čo najväčší počet chudobných ľudí, ktorých život bol radikálne zmenený pod tlakom moderného industrializmu. Khaddar mal teda skôr utilitárny účel ako duchovný, avšak je ťažké uveriť, že taký mohol byť celý zámer zakladateľa hnutia, pretože Gándhi nikdy neprestal hlásať, že žiadny druh činnosti, dokonca ani politický, sa ani na okamih nemôže oddeliť od viery v Boha a vlastnej oddanosti službe Bohu, čo bol postoj, akým si Gándhi vyslúžil nenávisť „progresívcov" všetkých odtieňov ktorí Gándhiho častovali (pre nich) hanlivými prívlastkami ako „stredoveký, „tradičný" a „reakčný".

Doplňme, že ak odev alebo čokoľvek iné nazveme „tradičný" (teda v zmysle Tradície),,spájame to s myšlienkou, ktorá vždy a nevyhnutne znamená uznanie nadľudského vplyvu a upresnime slovami A.K. Coomaraswamyho: „Všetko tradičné umenie môže byť ,zredukované' na teológiu, alebo je, inými slovami, otvorené k prijatiu pravdy."

Okrem dvoch vyššie uvedených príkladov vo svojom texte Marco Pallis uvádza niekoľko poznámok k téme tradičného odievania, ktoré sa prejavilo v priebehu vekov a v každej časti sveta.

„Odev, ktorý človek nosí ako člen každej tradičnej spoločnosti, je znakom, čiastočne vedomým a čiastočne nevedomým, že akceptuje určitý pohľad na ľudské ja a jeho poslanie, ktoré sa predpokladá vo vzťahu k zvrchovanému Princípu, v ktorom sa zhoduje jeho kauzálny pôvod (alfa) a jeho konečný cieľ (omega). Je nevyhnutné, aby sa takýto odev riadil Kánonom, ktorý by reprezentoval kontinuitu Tradície, stabilného prvku, Bytia; V tomto Kánone však bude dostatok priestoru pre individuálnu adaptáciu, čo zodpovedá premenlivým prvkom v existencii, nestálosti, v Stávaní sa."

V starovekých civilizáciách, ktoré sú v týchto záležitostiach najlogickejšie, sa umenie obliekania a seba-ozdobovania úzko vzťahuje s tradičným odevom na posvätných obrazoch, keď sú detaily ľudského oblečenia takmer presnými symbolickými ekvivalentmi drapérií, šatiek na hlave a šperkov, ktoré naznačujú jeho poslanie (upadhis); okrem toho je takýto odev zvyčajne pokrytý metafyzickými emblémami, hoci jeho nositelia si nie vždy uvedomujú ich presný význam; napriek tomu si ich veľmi ctia a nepochybne odvodzujú formu duchovnej výživy a moci (šakti) z tejto prítomnosti.

DUCHOVNÁ FUNKCIA ODEVU

Rozličné typy odevov v tradičných spoločnostiach, naprieč kultúrno-náboženským a časovo-priestorovým hraniciam vyrastajú z jedného koreňa Tradície. Rozdiely sú zrejmé, nie vždy na prvý pohľad čitateľné, ale vyjadrujú rovnakého ducha, ktorý prekračuje individualizmus.

Ako sme už uviedli šaty zviditeľňujú buď duchovnú alebo sociálnu funkciu, alebo dušu pričom sa tieto dva aspekty môžu kombinovať. Oblečenie, uvádza Schuon[14] je voči nahote ako duša voči telu alebo ako duchovná funkcia – napríklad kňazská funkcia – voči animálnej povahe. Keď sa oblečenie kombinuje s nahotou – ako napríklad v prípade hinduistov – objaví sa tá druhá vo svojom kvalitatívnom a posvätnom aspekte. Existencia kňazského a obradného odevu dokazuje, že odevy poskytujú človeku osobnosť a prejavujú funkciu, ktorá presahuje alebo zušľachťuje jednotlivca[15] tým, že sa prejavuje funkcia, šaty predstavujú cnosti, ktoré jej zodpovedajú.

Aby sme bližšie pochopili podstatu spirituálnej funkcie odevu uveďme si jednotlivé príklady spôsobu odievania v tradičných spoločnostiach. V prvom rade si je nutné uvedomiť, že v tradičnom spoločenstve, kde bolo symbolické myslenie plne rozvinuté a jeho zakrpatenie sa ešte nečrtalo ani za najbližsím horizontom, nosiť tradičný a sakrálny odev, na ktorý má človek dostatočné právo, znamenalo byť naplnený archetypom a skutočnou dokonalosťou.

Indiánsky odev prérií

Pripomeňme hneď v úvode, že Indiáni nepoznajú posvätné umenie v zmysle, v akom ho poznáme my, pretože pre nich neexistoval rozdiel medzi profánnym a sakrálnym. Ich zmysel pre posvätnosť sa prejavoval predovšetkým v tom, čo by sme mohli nazvať „liturgiou" panenskej prírody. Indián bol umelcom predovšetkým v zmysle vonkajšieho zviditeľňovania jeho vnútornej krásy, šľachetnosti, veľkodušnosti - bojovníka a martýra zároveň, kráčajúceho takpovediac po ceste karma jogy.

Jednoduchosť životného štýlu predkov vytvorila prostredie, ktoré umožnilo jeho duchu, aby sa potvrdil; predmetom tohto génia (ako je to navyše v prípade väčšiny nomádov alebo polonomádov, či lovcov a bojovníkov) nie je ani tak vonkajšia umelecká tvorba ako samotná duša, celistvý človek, ktorý je tvárnou hmotou ,,prvotného umelca", podotýka Schuon. V civilizácii založenej na prírode a človeku v ich pôvodných funkciách je Umenie stvorené pre človeka a nie človek pre umenie a indiánske umenie je v prvom rade „Rámcom" pre toto Božské, ústredné a slobodné stvorenie, ktoré ľudská bytosť predstavuje. To je to, čo vysvetľuje vysokú kvalitu dosiahnutú v umení odevov.

V najstarších kmeňových odevoch severoamerických Indiánov sa muž zjavuje odetý v celej slnečnej sláve hrdinu a žena v hrdej skromnosti svojej neosobnej funkcie.

V mysli nám okamžite vystane majestátna pokrývka hlavy - veľká operená čelenka alebo odevy vlniace sa strapcovými okrajmi. Odevy prériových Indiánov zdobené vyšívanými solárnymi symbolmi, či geometrickými vzormi z korálikov, mokasíny, ktoré svojou jemnosťou a ľahkosťou prekonávajú všetku obuv moderného sveta, a ženské košele, ktorým sa v ich jednoduchosti, cudnosti či farebnosti, s rukávmi, ktoré pri behu pôsobia ako anjelské krídla, len sotva vyrovnávajú niektoré odevy orientálnych krajín. [16]

Ako uvádza Schuon, ktorý medzi Indiánmi prežil veľkú časť svojho života,[17] indiánsky odev „poľudšťuje“ panenskú Prírodu, „a tým prenáša niečo z nezmernosti prérií a hĺbky lesov, sily vetra." Bolo by chybou, upozorňuje, namietať, že tento odev má iba obmedzený sociálny a praktický význam, že nie každý sa doň odieva, že najčastejšie je Indián viac menej nahý alebo že tento odev pozostáva z rozličných verzií podľa oblastí, a navyše, prešiel časom značnými modifikáciami, často v súlade s vonkajšími okolnosťami. To, na čom záleží, nie sú tieto náhodnosti, ale výhradne génius Indiána, ktorý, i keď môže byť vyjadrený rozličnými spôsobmi, vždy ostáva verný sám sebe v autentickej seba-tvorbe. Okrem toho sa dekoratívny štýl Indiánov v očiach bežného človeka obmedzuje len na sériu geometrických vzorov. Pravdou však je, že tento štýl – aj keď je striktne zviazaný so symbolikou a viacmenej symetrický – pre neporušiteľnosť rovnováhy – je originálny, bez ohľadu na techniky, ktorými sa tlmočí, či na rozmanitosť vzorov a spôsobov a pozná aj figuratívne motívy, jednoduché scény (v piktogramoch) z bežného života, operené slnko. Vyhotovanie odevov a vyšívanie vzorov bolo náplňou žien.

Celý odev náčelníka alebo hrdinu, pokračuje Schuon, evokuje orla vznášajúceho sa k Slnku: košeľa je telo orla, rukávy so strapcami predstavujú krídla; operená čelenka je slnko. Podstatou orla je lietať nahor a tak vidieť veci z diaľky, presnejšie „z nadhľadu“; orol stúpa a vznáša sa. Tanec Slnka realizuje stúpanie kráľovského vtáka k slnečnému svetlu...Keď sa Indián modlí, dvíha svoje ruky nahor ako vták, ktorý vzlieta. A znova tu zopakujem, že obliecť sa do odevu znamená byť odetý do archetypu, ducha.

Ako sme už uviedli, jedným z najčastejších symbolov slnka je majestátna čelenka vyrobená z orlích pier; keďže samotný orol symbolizuje slnko, ten, kto ju nosí, je stotožnený so slnečnou silou a je samozrejmé, že nie každý je kvalifikovaný na jej nosenie; jej nádhera – jedinečná svojho druhu medzi všetkými tradičnými pokrývkami hlavy na svete – naznačuje kráľovskú aj kňazskú dôstojnosť, teda žiaru hrdinu a mudrca. Každé jedno pero si musel Indián zaslúžiť a získať predpísaným spôsobom, pretože stotožnenie človeka so slnkom si vyžaduje hrdinskú drámu.[18] Okrem toho je spôsob nosenia orlích pier taktiež neverbálnym jazykom. Statoční muži nosením pier naznačujú ako si v boji počínali. Standing Bear uvádza, že najodvážnejší bojovník, ktorý šiel napred, aby viedol ostatných a ktorý sa stretol s nepriateľom či už v boji, alebo pri zarátaní úderu, smel nosiť pero vzpriamene nahor za temenom hlavy. Druhý najodvážnejší nosí pierka na pravú stranu od hlavy. Tretí najodvážnejší ich nosí naľavo. Štvrtý naojdvážnejší ich nosí spustené nadol. Červený pás namaľovaný priečne cez pero znamená, že človek, čo ho nosí, bol kedysi raz zranený nepriateľom. Tí, ktorí bojovali viackrát a boli zranení, majú cez pero viac červených pruhov. Statočný muž, ktorý bol obkľúčený nepriateľmi a prebojoval sa na slobodu, smel nosiť vo vlasoch dekoráciu z chumáča jemného peria, z ktorého v strede visel prúžok kože s uviazaným orlím perom.

Ženy Siouxov smeli nosiť len jemné perie. Takéto ozdobenie z orlích pier zapletené do vlasov (či vo forme náušníc) na ľavej strane bolo dovolené len vtedy, keď žena prešla obradom konfirmácie. Pochopiteľne, že aj pre ňu je nosenie pier výsadou a zaraďuje ju medzi významných členov kmeňa. Perá zdobili aj vlajku, ktorý združoval bojovníkov pri bojových výpravách, posvätné fajky a štíty.

Odev vyšívaný archaickými symbolmi (v ére pred korálikmi dikobrazími ostňami) a ozdobený strapcovitými okrajmi, vyjadruje zároveň víťazstvo aj pokoj: víťazstvo nad slabosťami duše – vnútornou „svätou vojnou" – a kňazskú dôstojnosť, ktorá je pokojná a veľkorysá. Prvý prvok je reprezentovaný výšivkami, ktoré „ohlasujú" hrdinstvo alebo posvätnosť, a druhý strapcami, ktoré „žehnajú" zemi. Strapcovité okraje pripomínajú dážď, ktorý je dôležitým obrazom, pretože dážď je posolstvom neba zemi. Avšak okraje symbolizujú aj duchovnú plynulosť človeka – jeho Orenda, ako by povedali Irokézovia, alebo jeho baraka, ako by povedali Arabi. Tento aspekt je o to hodnovernejší, keď si uvedomíme, že namiesto strapcov sú košele často zdobené konskou hrivou alebo skalpmi,[19] (vlasy, sú nositeľom thún - duchovnej energie).[20] Niekedy sa k vlasom priväzuje koža hranostaja (ako je to často možno vidieť na dobových fotografiách náčelníkov), čo evokuje kráľovský majestát (hranostaj je považovaný za symbol kráľovskej moci).[21]

Vo všeobecnosti je u domorodých národov bežné, že kmeňový odev často zahŕňa značný stupeň nahoty[22] a nielen odev ale aj niektoré formy kmeňového života vo všeobecnosti prežili až do dnešných dní veku temna (Kali-juga). Niet divu, hovorí Pallis, že „kresťanskí" misionári aj apoštoli moderného materializmu (dva zdanlivo protichodné motívy, ktoré sa v skutočnosti nenájdu v tej istej osobe) majú vždy radosť, keď sa im podarí presvedčiť nejakého jednoduchého roľníka alebo jedinca, aby sa vzdali prirodzenej zábezpeky, ktorú mu poskytujú jeho odev a zvyky; pretože potom je už ľahko demoralizovaný a pripravený stať sa obeťou ich podvratných presvedčení.

Nie vždy to tak bolo a násilné konverzie sú degeneráciou spirituality, ktorá sa vložila do služieb kolonizácie. Pôvodná funckia odevu v kresťanskej tradícii bola totiž odrazom jej duchovných hodnôt.

Lesk a bieda odevu v kresťanskej Tradícii

Schuon považuje za obdivuhodné v pravoslávnej cirkvi to, že všetky jej formy, od ikonostasu až po rúcho kňazov, okamžite navodzujú atmosféru prítomnosti Krista a apoštolov, zatiaľ čo v tom, čo by sa dalo nazvať postgotickou katolíckou cirkvou, je veľké množstvo jej foriem vyjadrením nejednoznačného civilizacionizmu alebo nesie jeho pečať, to znamená odtlačok takého druhu paralelného pseudo-náboženstva, ktorým je „civilizácia" s veľkým písmenom C. Prítomnosť Krista sa potom stáva do veľkej miery abstraktnou. Argument, že „záleží len na duchu", je pokrytectvo, pretože nie je náhoda, že kresťanský kňaz nenosí ani tógu siamského bonza (kňaza) ani bedrové rúško hinduistického asketika. Niet pochýb o tom, že odev nemení človeka ex opere operato, to iste nie, ale u normálne predisponovaného človeka – teda človeka, ktorý je citlivý na povinnosti a cnosti – aktualizuje dané uvedomenie si normy a súlad s Archetypom."[23] A je samozrejmé, dodáva Schuon, že človek môže nosiť len odev, na ktorý má nárok v jednom alebo druhom prípade.

Prisvojenie si neprísluchajúceho odevu je akoby človek nosil detský odev, do ktorého sa nezmestí alebo nosil šaty, do ktorých ešte nedorástol. Výsledkom je karikatúra človeka, nedôstojná a potláčajúca význam.

Vonkajšie formy sú kritériá, zdôrazňuje Schuon a preto nestačí tvrdiť, že svätý Ľudovít nosil odev svojej doby a že mutatis mutandis Ľudovít XIV tak isto. Je tu zjavný rozdiel. Schuon poukazuje na to, že kým Sv. Ľudovít nosil odev západného kresťanského kráľa, Ľudovít XIV nosil odev monarchu, ktorý už bol viac „civilizovaný" ako kresťanský.[24] Dodáva, že Svätý Ľudovít je idea, ktorá dosiahla plnosť svojho zrenia; nie je to len fáza, ale dosiahnutie dokonalosti, dosiahnutie toho, čo má byť. Vzhľad renesančného kráľa, či kráľa v neskorších obdobiach nie je dokonalosť ale práve fáza - či dokonca len extravagantná epizóda.[25]

„Svätý Ľudovít, alebo akýkoľvek iný kresťanský princ tej doby, by mohol figurovať medzi kráľmi a kráľovnami – vo forme stĺpov na priečelí katedrály v Chartres ... sochy v Chartres majú, podobne ako ikonostas, hodnotu kritéria formálnej ortodoxie: nijaký prejav individualizmu alebo vulgárnosti by si medzi nimi nemohol nájsť miesto."[26]

Keď porovnávame rozličné európske odevy posledných storočí, zasiahne nás nesmierny vpád svetskosti už od konca stredoveku. O to viac nás prekvapí, že veriaci človek, ktorý by mal stáť v bázni pred Bohom a opásať sa pokorou, podvádza sám seba vlastnou márnivosťou, seba-prezentáciou, seba-spokojnosťou.

Ženské šaty, či už šaty princezien alebo obyčajných žien si zachovávajú svoju triezvu krásu až do konca štrnásteho storočia, no po ňom, ako upozorňuje Schuon, sa príliš kompliku, stáva sa okázalým a snobským až dosahuje v osemnástom storočí ľudskú hranicu nafúknutého sebavedomia a perverzity (telo ničiace korzety a tesné topánky, nenositeľné sukne).

Po francúzskej revolúcii, ktorá bola klincom do rakvy kresťanskej Tradícii na Západe, sa na krátke obdobie pád ženského odevu spomalil, aby sa potom ešte závratnejšie rútil do priepasti bezuzdnej okázalosti, kultu tela a narcizmu.

Nemusíme príliš rozvádzať módne výstrelky od extravagancie ,,umenia pre umenie" až do krajnej absurdnosti predvádzacieho móla, kde je žena ako kobyla na predaj predvádzaná často pred chlípnymi pohľadmi mužov, v odeve (nehovoriac o predvádzaní spodného prádla), ktorý má k cudnosti, ľudskej dôstojnosti (a často aj k praktickej použiteľnosti) ďaleko ako Mŕtve more k Everestu!

Mužský odev takisto preťal puto s náboženským charakterom, a v období baroka ak nevyzeral muž ako nafúknutá torta, tak pripomínal iste skôr dvorného šaša (s istou mierou ženskej módy - punčochy, parochne) karikoval sám svoju mužskosť. Pod to všetko sa podpisuje práve sekularizácia, ktorá zatriasla piliermi, na ktorých stál svet v predošlom období a pasivita človeka s nedostatkom poznania a intelekcie. Svoju triezvosť si zachováva vo fragmentoch odev na vidieku, kroj a mníšske habity.

Mníšstvo

Ako už bolo naznačené vyššie, cirkevný odev sprítomňoval pravdy zjavené zakladateľom náboženstva, či duchovnej cesty, na ktorú bol človek povolaný v rámci ortodoxie. Obradný odev vo východnej i západnej cirkvi je nositeľom veľkého množstva symbolov, od farby podľa jednotlivých cirkevných období a cirkevných sviatkov, cez strih až po detaily a pokrývky hlavy, biskupské čapice.

Naproti tomu mníšky odev bol jednoduchší, no nie menej symbolický. Skladal sa väčšinou z tuniky, niekedy prekrytej škapuliarom (zásterou), zo závoja u mníšok a z kapucne u mníchov. Kapucňa (pomenovanala aj rád kapucínov), mala mníchovi pomôcť napĺňať istú odlúčenosť a samotu (napriek spoločenstvu, do ktorého patril) – mních od slova monachos-osamotený. Jednotlivé prvky habitu mohli odlišovať aj postavenie brata, či sestry v kláštore.

S rozvojom reholí v západnom Kresťanstve narástla potreba vzájomného odlíšenia, čo prinieslo pestrú škálu rehoľného odevu, kde farba závisela od zdôraznenia konkrétneho aspektu: od prvých benediktínskych a cisterciátskych rúch s kombináciou čiernej a bielej, pripomínajúcich habit zenových kňazov, cez biele rúcha dominikánov až po hnedé rúcha františkánskych a z nich vychádzajúcich reholí predstavujúcich skromnosť a pokoru. Východné mníšske spoločenstvá nosia dodnes odev prevažne čiernej farby.

V riadkoch, ktoré nasledujú v krátkosti opíšeme mníšsky habit vybraných reholí, aby nám priblížili symbolické hodnoty odevu.

Vo všeobecnosti je pravidlom, že mníška je zahalená ako zasvätená nevesta Krista. "Prijmite závoj a svätý zvyk, ktoré sú odznakmi nášho zasvätenia... a nikdy nezabudnite, že ste viazaní službou Kristovi a jeho telu, Cirkvi." S touto formulou mníška dostáva závoj od biskupa v deň svojej profesie. Symbolika jej závoja je zrejmá. Mníška, zasvätená v panenstve, aby bola výlučne Kristovou nevestou, sa musí stiahnuť z pohľadu iných možných nápadníkov a milencov (L'Osservatore Romano). Ako sa zasvätená mníška odovzdáva Kristovi, aby bola Jeho nevestou a je zahalená, tak aj každá nevesta je zahalená, keď sa odovzdáva svojmu manželovi vo sviatosti svätého manželstva. [27] Jej závoj predstavuje jej svätú čistotu a jej skrytú povahu.

Jednou z kresťanských reholí, ktorá bola ustanovená zhora je rád redemptoristiek. Márii Celeste Crostarose počas mystických zjavení v roku 1725 bolo nariadené založiť nový rád, jeho regule aj výzor odevu. Toto sú slová, ktoré počula od Krista:

„Ich habit bude mať tmavočervenú farbu, aby označoval moju nekonečnú lásku k celému ľudstvu. Lebo ľudskú prirodzenosť som sa rozhodol prijať z lásky. Vo mne a skrze mňa sa milosťou všetci ľudia stali synmi môjho nebeského Otca a boli naplnení Duchom Svätým.

Opasok z tmavočevenej habitovej látky bude znakom môjho puta, ktorým som spojený s Cirkvou, mojou Nevestou, a so všetkými veriacimi. Bude slúžiť ako znak lásky, aby moje nevesty boli jedno a všetky spolu prebývali v mojom Srdci, aby nažívali v mojom zaľúbení, v jednote ducha a lásky.

Plášť bude modrý, čo má trojaký význam: v prvom rade znamená, že som vzal na seba každú bolesť, potupu, poníženie a trpké utrpenie, ktoré bolo to najukrutnejšie v porovnaní s tým, ktoré prežil akýkoľvek človek na svete. Jeho druhý význam je taký, aby pamätali na to, že celý ich život má byť nebeský, že sa ich myseľ má odpútať od zeme a vzniesť sa k nebu a zároveň, aby boli pamiatkou toho, že mojou túžbou bolo trpieť a zomrieť na kríži za spásu mojich duší. A tretí: aby ukázali, že som mojím krížom a utrpením spojil nebo so zemou, aby sa pozemský človek stal obyvateľom neba. (plášť, ktorý sa nosil počas väčších liturgických slávností , dnes sestry nosia iba v niektorých kláštoroch na svete)

Biele prvky na hlave a hrudi budú symbolom čistoty a nevinnosti ich mysle a srdca spočívajúcich v pravosti a čistote úmyslu, ako znak toho, že všetky ich city patria iba mojej láske. S horlivosťou budú strážiť seba a svoje zmysly pred každou nečistotou, aby boli čisté pred mojou tvárou.

Hlavu si prikryjú čiernym závojom, bude to symbol mojej smrti. Budú ho nosiť ako znak neporušiteľnej vernosti ich lásky ku mne a zároveň o tom, že sú celkom ukryté a mŕtve pre svet.[28]

Obujú si topánky bielej farby, aby pamätali, že som si nič nezobral z tohto sveta iba to, čo bolo nevyhnutne potrebné pre život. Preto nebudú naviazané na nič, čo je dočasné a zemské.

Na hrudi budú nosiť podobizeň mojej ľudskej prirodzenosti, aby všetci vedeli, že ja žijem v ich srdci. Podľa toho znaku lásky budú zároveň rozpoznané v Kráľovstve môjho Otca.

Pri páse budú nosiť ruženec so znakmi môjho utrpenia a smrti na pamiatku toho, čo som vytrpel pre ich vykúpenie a spásu. Bude ich ochranným štítom pred nepriateľmi človeka: pred svetom, zlými duchmi a zmyselnosťou."[29]

***

Karmínová farba rúcha je známejšia u buddhistických mníchov tibestkých škôl, najmä školy gelugpa - školy žltých čapíc.[30]

Geše Rabten (buddhistický mních a učenec, ktorý musel kvôli okupácii opustiť Tibet a ako jeden z prvých vvyučoval buddhistickú náuku na Západe), opisuje ako je buddhistická náuka symbolicky votkaná do odevu mnícha. Vysoké mníšske topánky symbolizujú tri „duchovné jedy" (zaslepenosť, žiadostivosť, nenávisť), ktoré na tibetských thangkách, maľbách predstavujú kohút, had a prasa, ktoré sú do seba zahryznuté v kruhu) a boj proti nim. Tvar topánok (čižiem) je vyhotovený tak, že nahor zdvihnutá špička topánok vyzerá ako prasačí rypák, postrané výkroje vyzerajú ako krídla kohúta a krivka horného okraja sa vlní ako had. Myseľ, ktorá je týmito jedmi poškvrnená, je podľa Buddhu, príčinou utrpenia na svete. Tým, že túto symboliku nosia mnísi na nohách, je im pripomínaná nutnosť sa ich vyvarovať (či ich udupávať, podobne ako mnohé sochy a maľby sakrálneho umenia Východu i Západu zobrazujú ako svätec stojí na nejakom démonovi alebo po ňom šliape).

Mních nosí bežne vestu a vrchnú časť tela si pokrýva karmínovou látkou (kašaja), ktorá je dvakrát dlhšia ako dĺžka tela a ovíja sa presným spôsobom. Už od čias Buddhu mnísi nosia suknicu, ktorá im pripomína ich sľuby a povinnosti (zdržiavať sa prílišnej svetskej aktiviy a pomáhať cítiacim bytostiam k oslobodeniu od trápenia). Má horný a dolný lem a medzi nimi je vzor zo záplat (ako symbol žobrajúceho askétu, Buddhu). Spôsob akým sa rúcho nosí symbolizuje štyri vznešené pravdy. Dva vonku smerujúce záhyby na pravej strane rúcha symbolizujú prvú plovicu zo štyroch právd a záhyby smerujúce dovnútra symbolizujú druhú plovicu. V prednej časti sú dva proti sebe smerujúce záhyby, ktoré predstavujú vzdanie sa prvých dvoch právd (dukkha - utrpenia a samudája - príčiny utrpenia) a dosiahnutie nasledujúcich právd (niróda-odstránenie utrpenia a magga nasledovanie cesty ôsmych pravidiel), ktoré k nemu vedú, prostredníctvom náuky a metódy (upája).

Košeľa mníchov je taktiež nositeľom symbolických hodnôt. Pripomína pominuteľnosť. Svojimi špicatými pruhmi, ktoré sa zbiehajú pripomína zuby pána smrti Jamantaku a stred košele jeho ústa. Upozorňuje mnícha na to, že žije neustále medzi čeľusťami smrti a aby sa príliš nepripútaval k životu a rozptýleniam, ktoré vedú od bdelosti (memento mori), pretože k nasledovaniu dharmy je nevyhnutné veľké úsilie, ktoré prameni z pochopenia pominuteľnosti, z úsilia a poznania náuky a meditácie o nej. Túto trojicu súčinnosti symbolizuje mníšska čapica. Dvanásť stehov v držadle čapice, pokračuje Geše vo výklade, pripomína dvanásť častí Buddhovho učenia, ktoré sú sústredené do troch košov (tripitaka). Tieto tri koše predtstavijú tri modré strapce a mníchovi sa pripomenie všetko, čo sa naučil akonáhke uchopí čapicu. Čapica je na povrchu žltá a vo vnútri biela a modrá. Žltá symbolizuje múdrosť, biela súcit, modrá silu.[31] Tisíce vláken, ktoré zdobia čiapku, symbolizujú plne rozvinutú múdrosť, súcit a silu. Aj preto je táto symbolika súčasťou čiapky, ktorá pripomína kohútí hrebeň a nosí sa na hlave, na najvyššom mieste tela. Na modlitebné stretnutia sa nosí zvláštny plášť z dvoch zošitých dielov. Pri návšteve tibetských kláštorov je ich možné často po obrade vidieť zložené do vejárovitého tvaru pri laviciach. Hornú časť plášťa tvorí sedlo v tvare lotosového kvetu (symbol čistých zemí, či všeobecný symbol čistoty v zmysle ako je symbolom čistoty na Západe ľalia) a dolná predstavuje epochu budúceho Buddhu-Majtréju. Záhyby, ktoré splývajú od horného sedla symbolizujú zámer doviesť všetky cítiace bytosti k blaženosti a prebudeniu. Geše Rabten upozorňuje na to, že najdôležitejšie je, aby bol mníchov postoj a zámer v živote v súlade s významom symbolmi odevu. Tým len potvrdzuje nevyhnutný význam tradičného odevu, ako pripomenutie posvätného.[32]

Keď mnísi nie sú prekrytí plášťom, je vidieť, že majú odhalené jedno rameno. Je to azda zvyk, ktorý bol prevzatý z laického odevu. Laici či už nomádi, alebo obchodníci v mestách nosia odev (čubu), ktorý pripomína dlhý kabát s charakteristicky dlhými rukávmi. Pravý rukáv je často vyzlečený a visí voľne pozdĺž kabáta, aby uľahčoval prácu. Niekedy sú vyzlečené oba rukávy a kabát drží na tele len šál. Kabát je totiž v páse obviazaný vlneným šálom, takže siaha len po kolená, a jeho horný záhyb nad šálom vytvorí vpredu nad pasom akýsi vnútorný úložný vak (amthag), kde Tibeťania väčšinou nosia drevenú misku na čaj, tsampu a iné malé potreby. Mnohé čuby sú vyrobené z vlny, či už z obyčajnej sivej vlny alebo z teplej a mäkkej látky z Lhasy, zafarbenej na sýtu šafránovú. Na druhej strane kočovníci nosia vo všeobecnosti čubu z ovčej kože, ručne šitú s rúnom vo vnútri, často na holom tele.

Vydaté ženy na skromnom kostýme s rukávmi alebo bez nosia pruhovanú farebnú zásteru (pangden). Pod ňou lesklé, brokátové košele s tibetskými symbolmi (osem blahozvestných symbolov). Súčasťou odevu je množstvo ozdôb, náušníc a náhrdelníkov z tyrkysu a koralov, striebra alebo zlata, zapletené vrkoče (u nevydaných žien 108 vrkočov) a rozličné klobúky. V tibetskej oblasti severnej Indie nosia ženy na hlave ťažký klobúk (tvarom pripomínajúcu morskú raju) siahajúci na zadnú časť pliec, nazvaný perak, pokrytý množstvom tyrkysov, dedený z generácie na generáciu. Rozličné pokrývky hlavy, formy účesov sú tiež znakom spoločenského statusu - od roľníkov až po najvyšších členov šľachty.

Muslimský odev

V poslednej časti predošlej kapitoly sme stručne opísali odev laikov. Venujme sa mu teraz v inej časti sveta. Keď sa človek prechádza ulicami miest v krajinách, kde v tepnách života stále prúdi silná viera muslima, kde k spoločným modlitbám zvoláva spev muezína, je prekvapený no zároveň chápe, že brehy tohto sveta nemohol podmyť prúd sekularizácie a že dokázal prežiť tlak kolonizačných búrok.

Kto zanechá prepychový odev zo skromnosti pred Bohom ..., toho v Súdny Deň Boh vyzve pred všetkými, aby si vybral odev viery, aký si praje, aby ho ním skrášlil. (Korán)

Náuka o skromnosti je určená rovnako mužom i ženám. Oblečenie je voľné a dlhé, pokrývajúce celé telo, je pohodlné, zdôrazňuje dôstojnosť, uľahčuje rituálne modlenie. Korán nehovorí len o viere ale aj o sociálnych aspektoch a správaní sa na verejnosti. Mužom hovorí, aby „znížili svoj pohľad a chránili svoju skromnosť, čo im prinesie väčšiu čistotu" (4:30). Aj z tohto dôvodu mohol arabský génius, ktorý pozostáva z mužnosti a odovzdanosti, vytvoriť mužský odev neprekonateľnej vznešenosti a triezvosti, aj keď do istej miery zanevrel na ženský odev, ktorý v jeho kultúrno-duchovnom prostredí nevyjadruje „večnú ženskosť", ale zahaľuje čaro ženskej zvodnosti. (Hinduistický génius, ktorý naopak v istom zmysle zbožšťuje ženu „manželku-matku", stvoril ženské šaty neprekonateľné svojou krásou, dôstojnosťou a ženskosťou).

Maghrebský plášť – rovnako ako iné nesvetské muslimské odevy – predstavuje odovzdanie sa Božej vôli, ba hlbšie - tajomstvu pokoja, dār as-Salām. Ak maghrebský plášť, alebo akýkoľvek iný podobný muslimský plášť de facto prejavuje náboženskú perspektívu, exoterickú rovinu, prejavuje súčasne aj postoje a tajomstvá, ktoré vychádzajú z ezoterizmu, a v takomto zmysle nepodlieha konfesionálnym obmedzeniam.

Je nutné zdôrazniť, že šaty muslimov naznačujú chalwa, „zvnútornenie", ktoré je plodom svätej chudoby a božského mieru. V tejto súvislosti však treba poznamenať, že čiastočná nahota v kombinácii s množstvom drahých kameňov, ktoré nosievali starovekí mahárádžovia, nie je okatým prepychom ale kvázi-nebeskou nádherou, ktorá im prislúcha a súvisí s ich postavením polobohov (mahá-veľký, rádža-kráľ). Úplne iná, upozorňuje Schuon, je prepychová čiastočne svetská a okázalá skvostnosť mnohých tureckých sultánov, ktorých sotva možno obdivovať, s výnimkou obradných rúch, ktoré boli inšpirované mongolskou duchovnou kultúrou.

Napriek nesmiernej bohatosti a rôznorodsti uvedieme v krátkosti niekoľko typov odevu. Tradičný odev – dželábu , jednoduchú tuniku, stále nosia muži v Maroku. Je z hrubšej tkaniny, buď s dlhými rukávmi alebo bez rukávov a s kapucňou. Pruhované, hnedé a biele verzie sú najčastejšie. Thobe je dlhý plášť zvyčajne bielej farby (symbolizujúcej čistotu), ktorý nosia muslimovia v Kuvajte či v Spojených arabských emirátoch. Ghutra či šemeh je pokrývkou hlavy, šatkou so štvorčekovaným vzorom alebo bielej, či čiernej farby, upevnenou na hlave špeciálnym krúžkom. Pôvodne chránila pred slnkom a prachom.[33]

Šalvar a Kamíz je odev, ktorý na indickom subkontinente nosia muži aj ženy od čias islamizácie. Je bežný najmä pre oblasť Pandžábu, Pakistan, Afganistan, či Irán a Irak. Šalvar sú voľné nohavice, ktoré sa smerom nadol zužujú až ku členkom. Kamíz – košeľová tunika ich prekrrýva až pod kolená. Jej bočné švy sú pod líniou pásu ponechané otvorené, čo umožňuje voľnejší pohyb. Ženy tento odev kombinujú so šatkou, či šálom, ktorý prekrýva vlasy aj krk, čo je voľnejšia alternatíva k čádoru.

Izar je odev, zvyčajne z bavlny, ktorý sa bežne nosí v Jemene, Spojených arabských emirátoch, Ománe, časti indického subkontinentu a južnej Ázii. Ide o široký pás látky, ktorá je zložená a stočená okolo pásu ako sarong, či dhóti. Dhóti však obopínajú nohy a pripomínajú voľné nohavice.

Najznámejšou pokrývkou hlavy je u mužov turban. Turban, známy pod rôznymi názvami na celom svete, je dlhý pás látky obtočený okolo hlavy – vlasov a uší. Usporiadanie záhybov v látke je špecifické pre každú oblasť a kultúru, od hinduistických jogínov, sikhov až po radžastánskych pastierov, od Bangladéšu, cez Kaukaz až po Balkán..

Spojenie ideí medzi turbanom a Islámom nie je náhodné ani zďaleka. Základ k jeho noseniu nájdeme opäť v Koráne. „Turban," povedal prorok, „je hranicou medzi vierou a nevierou. Taktiež povedal: „Moja komunita nebude upadať, pokiaľ bude nosiť Turban." V tejto súvislosti sa uvádza aj tento hadís: „V Deň súdny človek dostane svetlo za každý záhyb turbanu na svojej hlave"; „noste turbany, lebo tak získate štedrosť." To, na čo poukazujeme, uvádza Schuon, je, že „turban poskytuje veriacemu akýsi druh gravitácie, zasvätenia a majestátnej pokory; oddeľuje ho od chaotického sveta a zhýralých bytostí, upevňuje ho na božskú os, a tak ho predurčuje na kontempláciu; stručne povedané, turban je ako nebeský protipól ku všetkému, čo je profánne a prázdne. Keďže je to hlava, mozog, ktorý je pre nás rovinou našej voľby medzi pravdou a klamom, medzi trvalým a pominuteľným, skutočným a iluzórnym, serióznym a márnym, tak práve hlava, musí tiež niesť znak tejto voľby; zmyslom materiálneho symbolu je posilniť duchovné vedomie".[34] To platí pre každú pokrývku hlavy čelenku, šatku, jarmulku[35], liturgický odev, biskupskú mitru a pod.[36]

Turban, pokračuje Schuon, takpovediac obklopuje (či stráži) myslenie človeka, ktoré je vždy náchylné k rozptýleniu, zábudlivosti a neviere; pripomína posvätné uväznenie vášnivej stránky človeka, náchylnej vzdialiť sa od Boha. Úlohou zákona Koránu je obnoviť primordiálnu rovnováhu, ktorá bola stratená; preto hadís: „Noste turbany, a tak sa odlišujte od národov (ktorým rovnováha chýba), ktoré prišli pred vami."[37]

Turban kónického tvaru nosia derviši. Pripomína náhrobný kameň- čo symbolizuje pochovanie ega. Pre rituálnym tancom sema sú odetí do čierneho plášťa. Po poklone šejchovi, ktorý sedí v strede priestoru, v ktorom sa tanec odohrá zhodia čierny plášť, pod ktorým sa objaví biela tunika – symbol znovuzrodenia – z rozšírenou dolnou časťou v tvare veľkej sukne - ktorá pri tanci vytvára kónické kruhy. Celý tanec okolo šejcha v strede a okolo vlastnej osi tanečníka, pripomína vírenie atómov či planét. [38]Derviš má jednu dlaň natočenú k nebu – prijíma požehnanie, milosť a druhú k zemi – požehnáva zem, prijíma a dáva, transformuje sa.

V tradičnej muslimskej spoločnosti bolo nemysliteľné, aby muž nosil ženský odev a žena mužský a obaja nemuslimský odev. Dnes sú tieto pravidlá - vo svojej podstate strážiace dôstojnosť a božskú podstatu človeka - vo veľkej miere prekračované. Azda ani memusíme uviesť, že tento liberálny postoj je import Západu (kde ženu a muža človek podľa odevu už sotva rozlíši).

Niekoľko slov k epidémii západného odievania a uniformite

Moderný typ odevu stojí v príkrom kontraste s tradičným. Rozchádza sa s ním paralelne tým viac, čím viac sa mení mentalita a potreby človeka, často v kulte individualizmu. Odev, ktorý by bol ešte nedávno pobúrením, je prijímaný ako štandard. Nehovoríme len o punk odeve (reťaze, zámky, symboly pripútania), ktorý bol pôvodne revoltou voči istému druhu strojenosti, politickej moci a konzumu. Dnes je bežné vidieť ľudí v roztrhaných nohaviciach, a to nielen na ulici, ale aj vo verejno-právnych médiách, stiera sa rozdiel medzi ženským a mužským odevom (najmä ak sa feministicky orientovaná časť ženskej spoločnosti chce príliš podobať na mužov namiesto toho, aby vyjadrila svoju ženskosť tradičným spôsobom). Symboly nihilizmu (nie smrti v duchu memento mori) – na tričkách neváhajú dať rodičia ani malým deťom. Epidémia západneho oblečenia vychádza vo svojej podstate z omylu. Treba mať na pamäti, pripomína Pallis, že omyl nikdy neexistuje v „čistom" stave, ani nemôže byť v prísnej logike proti pravde, pretože pravda nemá opak; omyl môže len predstavovať ochudobnenie, skreslenie, výsmech nejakého konkrétneho aspektu pravdy, ktorý bude pre človeka nadaného vhľadom stále rozoznateľný aj napriek všetkýcm deformáciám, ktoré pravdu poškvrnili. Všetko sa dá nazvať „profánnym", pokiaľ sa na to pozerá mimo princípu, ale veci samy o sebe vo svojej podstate vždy zostanú posvätné. (Čistým je všetko čisté; Tít 1, 15) alebo inak: kto vidí Intelektom nepozná dichotómiu sakrálne-profánne).

V prípade oblečenia to vysvetľuje skutočnosť, ktorú sme už v úvode načrtli, že mnohí západniari, aj keď teraz nosia odev spojený so sekularistickými hodnotami, sú menej nepriaznivo ovplyvnení (čo neznamená neovplyvniteľní) ako Ázijci, Afričania alebo dokonca východní Európania, ktorí prijali západný odev. V prvom prípade upozorňuje Pallis dochádza spolu s antitradicionalistickou degeneráciou k určitej miere adaptácie, ktorá so sebou prináša imunitu - choroba je endemická, zatiaľ čo v druhom prípade má všetko virulenciu epidémie.

Pozícia východného imitátora má zhubné dôsledky - pretože prijatie moderného odevu, zahŕňa prijatie úplného rozporu so všetkými jeho duševnými a fyzickými návykmi, a vyusťuje do násilného pretvárania jeho osobnosti, do zmätku v schopnosti rozlišovať a vedie k strate všetkého vkusu v jeho všeobecnom zmysle. [39]

Mnohí ľudia sú náchylní veriť tomu, že potlačenie špecifických rozdielov odhaľuje zjednocujúcu tendenciu v ľudstve, ale ocitli sa v delúzii! Mýlia si skutočnú jednotu s jej karikatúrou. ,,Pre každého jednotlivca znamená realizácia v plnom rozsahu možností obsiahnutých v jeho svabhava hranicu dosiahnutia, po ktorom nie je nič viac žiaduce." Pallis tým naznačuje, že medzi dvoma bytosťami, ktoré sú úplne samy sebou, nemôže existovať žiaden kameň úrazu, pretože ani jedna nemôže tej druhej ponúknuť niečo nad rámec toho, čo už má; zatiaľ čo na nad-individuálnej úrovni úrovni ,,ich spoločné zaujatie principiálnou Pravdou, v ktorej sa všetky cesty zbiehajú, je zárukou jednoty, ktorú nič nenaruší." Preto je možné, slovami Guénona, povedať, že „maximálna diferenciácia je podmienkou, ktorá je najpriaznivejšia pre jednotu, pre ľudskú harmóniu.

Keď sú ľudia prevalcovaní uniformitou, a vychýlení z rovnováhy v rozdielnosti, budú nielen frustrovaní, pokiaľ ide o niektoré prvky, ktoré sú bežne zahrnuté v ich osobnej realizácii, ale okrem toho budú umiestnení do pozície súperenia v rovnakom, umelo obmedzenom poli; a to môže viesť len k zvýšeniu opozície - čím väčší je stupeň uniformity, tým nevyhnutnejšie sú výsledné konflikty, čo je skutočnosť, ktorej dôsledky možno badať v každej oblasti ľudskej činnosti.[40]

Pod zavrhnutie tradičného odevu (a s tým súvisiaceho remesla tkania a šitia) sa nepochybne podpísala nevedomosť (avidjá), strata poznania, relativizmus a korózia zmyslu pre posvätno. Úpadok duchovnosti zmenšil význam osobnej dôstojnosti, význam človeka ako imago dei. Na Východe prinieslo bezbrehé uctievanie západného pokroku nielen zmenu odievania, ale rozšírilo sa do všetkých oblastí života. Život ,,uľahčujúce" výdobytky modernej technológie otupili vnímavosť a spôsobili stratu slobody myslenia. Kultu tela, jedla, módy, elektroniky podľahli masy. Zotročujúci trend toho, čo nám sľubuje slobodu, neviazanosť, nekonečný paušál radosti odťal korene s prirodzenosťou.[41]

Sú to všetko prejavy možností, ktoré bujnejú pri zabudnutí na Boha, na to Jediné, na čom skutočne záleží. Tradičný odev bol toho pripomienkou. Odkaz minulosti však nie je niečo, čo sa dá odstrániť len tak.

Atak konzumu, doba temna, v ktorej žijeme, má aj svoje kompenzácie. Jednotlivci a kolektívy, ktoré sa z dezilúzie pokroku prebúdzajú, hľadajú orientáciu v bludisku stanovísk a politických hier a uchyľujú sa k zmysluplnejšiemu životu. Prejavuje sa to aj v odievaní. Éra hippies je nepredtsaviteľná bez voľnejšieho odievania inšpirovaného indiánskou kultúrou, starovekými civilizáciami, ľudovým umením, ázijskými košeľami a halenami. Tento trend sa ozýva dodnes v rozličných subkultúrach po celej Európe, či u jednotlivcov, ktorí sa utiekajú pod krídla východných náuk či prijímajú mníšsky habit v náručí ortodoxie.

Indické ženy naďalej nosia sárí, najmilšiu formu ženských šiat doma aj v zahraničí. Mnohí obyvatelia afrických zemí sú takisto verní svojmu odevu aj pri návšteve západných krajín. Tibeťania v diaspore nosia tradičný odev nielen pri spoločných stretnutiach na kultúrnych podujatiach. Vo vlastnej zemi okupovanej Čínou nosia Tibeťania tradičný odev ako formu protestu (a patriotizmu) každú stredu (Lhakar). Takto preukazujú, že nezabúdajú na zmysel pre hodnoty. Nech sú inšpiráciou pre ďalších.

Na záver možno zopakovať, že to, čo človek prijíma, čím sa obklopuje, tým sa stáva. Je to princíp, ktorý nie je možné ignorovať, pretože jeho prejavy sú očividné. Odev samotný ešte nerobí človeka, ale kedže je k človeku najbližšie (priamo na tele) môže napomôcť k premene, k návratu do normálnosti.

[1] Budova, či už je to chrám, palác alebo dom, predstavuje vesmír alebo daný svet mikrokozmu – videný z konkrétnej tradičnej perspektívy. Tak reprezentuje aj "mystické telo", kastu, alebo rodinu podľa konkrétneho prípadu. Muslimovia sa pred vkročením do domu vyzúvajú (rovnako ako pri vstupe do chrámu). V dome sedia rovnako akoby sedeli v mešite a dom si nevyzdobia ničím takým, čo by nemohlo byť aj v mešite. Každá ľudská činnosť je karma marga. Každý priestor, každý dom, každé gesto, každý náš čin by mal byť umením. Jedine tak je možné vrátiť sa k pôvodnej čistote vznešeného stavu človeka. [2] Marco Pallis, výrazný predstaviteľ perennializmu, videl zreteľné spojenie medzi oblečením a spiritualitou na svojich cestách po Indii a Tibete v polovici 20. storočia. Ako nespokojný človek Západu, ktorý bol pozvaný do uzavretej spoločnosti tibetského Buddhizmu, mal Pallis ideálnu polohu na preskúmanie života spirituality v modernom svete a venoval osobitnú pozornosť svetským aspektom tohto života, ako je oblečenie. Zároveň mu roky štúdia východných náboženstiev poskytli hlboký pohľad na ich duchovné tradície, najmä tibetský buddhizmus, ale aj hinduizmus a islám. M.Pallis postuloval svoje postrehy ohľadom odevu v duchovnom kontexte človeka v eseji Do Clothes Makes Man? v knihe The way and the Mountain, World Wisdom Books. 2008. [3] Yusef Progler, profesor komparatívnych spoločností a kultúr na Ritsumeikan Asia Pacific University v Japonsku, uvádza svoj osobný príklad nosenia tradičného odevu na Západe. "Od mojej prvej návštevy tretieho sveta, leta stráveného v Sýrii na začiatku 90. rokov, som sa odieval do rôznych foriem východných šiat, od dlhých rúch Arabov a Afričanov až po dvojdielne voľné nohavice a košele južnej Ázie. Spočiatku bola táto voľba o osobnom pohodlí. Cítil som sa viac v pohode a uvoľnene vo východnom oblečení. Ale zároveň som si začal všímať, ako iní ľudia - známi aj cudzinci - zmenili svoj postoj a správanie ku mne a po niekoľkých hrôzostrašných incidentoch v New Yorkskom metre som obmedzil svoje nosenie východných šiat na domov. Od tej doby som žil akýsi schizoidný život, nosil som západné oblečenie na verejnosti a východné oblečenie v súkromí. Nedávno, po odchode zo Spojených štátov, som sa rozhodol nosiť východné oblečenie na plný úväzok, a hoci to stále niektorých rozčuľuje - mnohí americkí vysťahovalci a turisti, s ktorými sa stretávam, ma považujú za akéhosi zradcu západnej tradície - zistil som, že východné spoločnosti sú vo všeobecnosti tolerantnejšie voči môjmu rozhodnutiu. Keď som pred pár rokmi prvýkrát čítal Pallisa, uvedomil som si, že moje pohodlie s východným oblečením bolo viac ako len telesné; cítil som akýsi druh duchovnej afinity k východným šatám, ktoré som vedome nevyjadril." [4] Svadharma (Skt., Sva, 'vlastný', + dharma, 'povinnosť, právo'). V Hinduizme vlastné právo, povinnosť alebo povaha; úloha v sociálnom a kozmickom poriadku. [5] V Isláme je muslim muslimom okrem iného vďaka tomu, že je pripútaný k Tradícií (ktorá ho učí kým je a poskytuje prostriedky k realizácii pravého Ja) a že dosahuje dokonalú zhodu so svojím pravým Ja. V hinduistickom prostredí môže byť každá bytosť jogínom vtedy, keď si uvedomuje, že akýkoľvek druh existencie okrem Ja je čírou nemožnosťou či ilúziou; je jogínom pokiaľ sa snaží, použitím vhodných disciplín(sadhana), realizovať jednotu s Ja. Z tohto dôvodu môžeme povedať, že nijaký prvok života sa nenachádza mimo rozsahu jogy. [6] Perleťové látky, ktoré podľa uhlu dopadu svetla odrážajú rozdielne, striedajúce sa farby na povrchu materiálu evokujú kozmickú polaritu, najmä blízkosť a vzdialenosť, či veľkosť a malosť, a teda látku, z ktorej je utkaný svet a z ktorej sme utkaní my. Na tomto príklade Schuon ilustruje subjektívnu reakciu človeka na objektívnu dvojznačnosť sveta. Vznešený (duchovný) človek vníma pozitívne javy ako substanciálnu veľkosť a nie ako náhodnú malosť. Prízemný (svetský) človek vidí skôr náhodné ako esenciálne a zameriava sa na prvok maličkostí, z ktorých sa skladá veľké. Striedajúce sa farby takéhoto závoja sú božskou hrou polarít ako aktivity a pasivity, prísnosti a nežnosti, sily a krásy na podklade stálosti a nemennosti látky ako substancie božskej sféry, harmónie (podobne ako vlny mora na menennej substancii vody). [7] Niet azda vhodnejšieho príkladu, ktorý by dokonalejšie ilustroval to, ako oblečenie mení význam a vnímanie človeka, akým je divadlo. Ten istý herec odetý ako kráľ, má iné fluidum, ak je odetý ako žobrák. Mení svoju osobnosť, zabúda kým naozaj je. [8] Odev bol prvým cieľom útoku diktátorov - pretože tyrani a diktátori akosi vytušili, že odev stelesňoval symbolickú participáciu (bhakti) na inom svete, duchovnom svete, ktorý prekračoval bežný pominuteľný svet - a ruský cár Peter I. pri nasmerovaní Ruska na Západ (kultúrne a politicky) zakázal vládnucej vrstve tradičný odev a nariadil kabáty a jazdecké nohavice po západnom vzore (čoho účelom bolo, aby ich nižšie vrstvy napodobovali až sa nakoniec úplne zriekli svojho odevu) a jedným ťahom dostal pod štátnu kontrolu aj pravoslávnu cirkev. Podobným procesom prechádzalo aj modernizujúce sa Japonsko, kolonizovaná India, Blízky Východ či Turecko, kde zvrhnutie kalifátu viedlo podobne aj k eliminácii kontemplatívneho rádu dervišov a ich postavenia mimo zákon. Oponenti nemali na výber a vyslúžili si mučenícku smrť. Otomanský fez (červená čiapka) bola zakázaná a jej nosenie sa udržalo v Indii, či Maroku. [9] F. Schuon, Esoterism as a Principle and as a Way, s.78) Islám sa zhoduje s Biblickým príbehom v tom, že odev je božským zjavením, ale Korán dodáva, že „odev bohabojnosti je lepší" (Súra 7:26), čím mieni to, že vedomie Božského čí bázeň je lepšou ochranou pred zmyselnosťou ako odev. [10] Pté Sa Win ako nebeská bytosť Wohpé je ekvivalentom indickej bohyne Lakšmí. [11] Z básne F.Schuona. [12] Domorodé kmene k tejto nahote prirodzene inklinujú, podobne ako niektorí svätci Indie, či Európy - spomeňme Sv. Františka, ktorý sa na počiatku svojej duchovnej cesty vyzliekol pred verejnosťou donaha, čím demonštroval rozchod s predošlým životom (vyzlečenie starého človeka) a návrat k prirodzenosti (oblečenie nového človeka). Pozoruhodným ekvivalentom nahoty indických Sádhuov je v stredovekom českom prostredí husitská sekta Adamitov. Ovplyvnení apokalyptickým syndrómom, sa utiahli na ostrov v blízkosti dnešného Tábora, obklopený riekou, ktorý pre nich znamenal raj, duchovné útočisko, kde mohli žiť nahí ako Adam, v novom pozemskom raji, obraze nebeského kráľovstva, ktoré si sprítomnili. Ich nahota bola podľa niektorých zdrojov dobrovoľná, ale povinná pri obradoch. Verili tomu, že pokiaľ je človek nahý, tak ako na počiatku pri stvorení, ovláda živly a zvieratá. [13] Buddha je často zobrazovaný v odeve zo záplat ako žobrajúci mních. Podobne slávny tibetský jogín Milaräpa má svoje meno odvodené od odevu (do bavlny odetý). Je zobrazovaný v jednoduchom bielom pléde z bavlny. Mystická vetva islámu tasawuf (známa ako Súfizmus) odvodzuje svoje pomenovanie od vlny. Tassawuf z arab. „do vlny odetý" a Súf (vlna) vychádza z jednoduchého odevu askétov. [14] V tejto kapitole čerpáme z množstva Schuonových textov venovaných umeniu odievania; napr. F. Schuon, The Feathered Sun (World wisdom book, 1990), a zo Schuoonových textov, ktoré zostavila Catherine Schuon v knihe Art From the Sacred to the Profane (World Wisdom Books.) [15] Alebo naopak, uvádza Schuon, vyjadruje jeho transcendentnú substanciu samotnú. V historických náboženstvách slúži metóda (upája) ako odev nahej Pravde, primordiálnemu, večnému a univerzálnemu náboženstvu. Porov. F. Schuon, Play of Masks, World Wisdom Books, 1992, s. 29 [16] Pri tomto bode sa chceme pristaviť pri príbehu malej Indiánky, ktorá prišla na výstavu Indiánskych predmetov v umeleckom inštitúte v Minneapolise v roku 1976. Dlho ostala stáť pred vitrínou s košeľami. Keď sa jej strážca spýtal, prečo nepokračuje v prehliadke, ale uprene sa díva na veľký kus plátna pred sebou, strhla sa, akoby vytrhnutá z inej reality a ticho odvetila: „To je košeľa môjho prastarého otca.“ (L. Zachar/M. Zelený, Prérijní a pralesní indiáni, Mladé letá 1985, s.196) [17] Pozri M. Špak, Tanec Slnka, Malvern 2023 Str.89 Schuon Play of Masks Prostota odevu a jeho farba, konkrétne biela niekedy nahrádza symbolizmus nahoty v rámci odevného umenia. Na každej rovine odhalenie, ktorjé je inšpirované holou pravdou, vyvažuje svetský „kulturizmus“. V inej súvislosti však svätá farba symbolizuje víťazstvo ducha nad telom a svoju hieratickú bohatosť - vyjadruje nevyčerpateľné nasiaknutie Mystériom a slávou. (Schuon. 126). [18] Dokazuje to aj Tanec Slnka, ktorý znamená viacnásobné víťazstvo nad nižšou Májou, víťazstvom nad svetom a egom, duchovne povedané. (pozri. Tanec Slnka, Malvern 2023). [19] História dokazuje, že zmysel pre posvätno nevylučuje divokosť, či krutosť, tak ako to bolo u kresťanských rytierov, či zenových samurajov. [20] Pozri. Tanec Slnka, Malvern 2023 [21] F. Schuon, Art From Sacred to the Profane (editovaný výber Schuonových textov o umení), edit. Catherine Schuon, World Wisdom Books 2007, s. 129 [22] To, čo sa týka odevu a jeho morálnych a spirituálnych nárokov, sa vzťahuje aj k nahote - samozrejme sakrálnej – ponímanej z rovnakého postoja. Pretože aj tu platí „nobless oblige“. Človek ako taký, a teda aj jeho telo, je stvorený na Boží obraz. Manifestuje univerzálne kvality a teda všetky cnosti - je esenciálne vertikálne a úplné, vďaka čomu môžeme povedať, že je esenciálne vznešené. Čo je najviac vonkajšie vyjadruje to, čo je najviac vnútorné - a preto Lalla Jogišvari (kašmírska svätica zo 14. stor.), ktorá dosiahla duchovný stred, tancovala nahá, aby telo pripomínalo človeku celestiálnu Normu a prvý Zákon. „Protiklady sa priťahujú“. Pozri F. Schuon, The Feathered Sun. [23] F. Schuon, Art From Sacred to the Profane, (editovaný výber Schuonových textov o umení, World Wisdom Books), s.123 [24] Prívlastok „civilizovaný" sa týka civilizacionizmu a nie civilizácie ako takej. F. Schuon, Esoterism as a Principle and as a Way, s.194. [25] Nielen kontrast, ale aj dojem grotesknosti evokujú portréty a pózy panovníkov a post-renesančných kráľov pri konfrontácii so vzhľadom faraóna, čínskeho cisára či indiánskeho náčelníka. Akoby títo králi, ktorých dobové portréty ukotvili v čase, usilovali o spojenie prejavu hieratickej funkcie a svetskej do jedného vzorca, akoby mohla byť takmer nadzemská nádhera kresťanského cisára navŕšená na rajskú nahotu starovekého hrdinu. [26] F. Schuon, Esoterism as a Principle and as a Way, s. 194. [27] Aj keď svadobný odev v dnešnom svete prechádza mnohými variáciami a extravaganciou, pôvodne aj nevestin závoj predstavoval jej svätú čistotu a jej skrytú povahu. Najmä ženské telo je určené na to, aby bolo posvätným chrámom, ako svätostánok, v ktorom je nový život koncipovaný a prinesený na svet v spolupráci s Bohom, ktorý sám vytvára a zjednocuje každú dušu, ktorú spája a tvorí v lone každej matky (Jer 1,5). Tak ako je zahalený životodarný svätostánok, ktorý obsahuje chlieb života, tak aj život plodiaca žena nesie závojom a pokračuje v tradícii kvôli svojej veľkej dôstojnosti. [28] Až do obdobia po druhom Vatikánskom koncile nosili milosrdné sestry, Dcéry lásky svätého Vincenta de Paul, známe aj ako Vincentky, kornút - vystuženú pokrývku hlavy rozpínajúcu sa do strán, ktoré pripomínali motýlie krídla, vďaka čomu ich nazývali „lietajúce mníšky", či „motýlie mníšky". Keď tomuto rádu, ktorý sa staral o núdznych, Sv. Vincent de Paul navrhoval odev, jeho zámerom bolo, aby pripomínal mníšsku izolovanosť aj keď sa starali o núdznych mimo kláštora. Niektoré kongregácie sa v priebehu zmien v dôsledku cirkevného dokumentu Perfectae caritatis II. Vatikánskeho koncilu (ktorý nariadill, prispôsobiť odev modernému svetu ) naopak rozhodli zjednodušiť svoje zvyky, prispôsobiť sa odevu kultúry, v ktorej pôsobia, alebo dokonca od ich používania upustiť. [29] Prevzaté z http://www.redemptoristky.sk/index.php/o-nas/zaujimavosti/671-symbolika-habitu[30] Rozličné mníšske rúcha v Indii (kāṣāya) taktiež odlišovali buddhistické školy, ku ktorým patrili, a pokrývali širokú škálu farieb od oranžovej (najmä južné školy) , červenej a okrovej až po modrú a čiernu. [31] Bodhisatva Mandžušrí symbolizuje múdrosť, Avalokitešvára súcit, Vadžarapani silu buddhov. Stelesňujú cnosti, o ktoré mních vo svojom živote usiluje. Zároveň je žltá farbou elementu zeme a prenesene základu, ktorým je disciplína a morálka. Je preto podšívkou plášťa a farbou čapice, ktorá nie je z tohto hľadiska len výsadou tradície gelug. Nosenie žltých čapíc je prastarou tradíciou majstrov disciplíny. [32] Detailnejší popis mníškeho rúcha s presným názvoslovím je opísaný na tejto internetovej stránke. https://www.tibettravel.org/tibetan-people/costumes-of-monks.html. Odev laikov na: https://www.tibettravel.org/tibetan-people/tibetan-clothing-and-accessories.html [33] V naších končinách je populárna šatka pod názvom ,,arafatka", pomenovaná po palestínskom vodcovi Jásirovi Arafatovi, ktorý ju nosil neustále. [34]F. Schuon Art from Sacred to Profane, s. 125. Edit. C. Schuon, World Wisdom Books. [35] To, či si človek hlavu pri vstupe do chrámu zakrýva alebo odkrýva, podľa rozličných kultúrnych oblastí, nestiera platnosť tejto náboženskej povinnosti, práve naopak vyjadruje a potvrdzuje vážnosť tohto symbolického aktu. Pod povrchnými rozdielmi je skrytá jednotnosť symboliky. [36] Mitra, z grec. mitroforos, bola pôvodne čelenka gréckych bohov. Neskôr nadobúda tvar trojuholníka až sa ustaľuje podoba otvorených úst ryby. K tejto téme pozri . A. Souznelle, Symbolizmus ľudského tela (Malvern, 2017). [37] Nenávisť k turbanu, ako aj neúcta k romantickému alebo malebnému alebo tomu, čo patrí folklóru, je vysvetlené skutočnosťou, že romantické svety sú ešte stále tie, v ktorých je na rozdiel od škaredosti antitradičného sveta Boh stále prítomný. Ako sme uviedli v úvode, pri vymazaní Neba z vedomia spoločenstva, je logické začať vytvorením atmosféry, ktorá z duchovných vecí robí niečo , čo je mimo svojej doby, čo je nemoderné, zastaralé, nepatričné. Aby bolo možné úspešne vyhlásiť, že Boh nie je reálny, musí byť okolo človeka vytvorená falošná realita, ktorá je nevyhnutne neľudská, pretože iba neľudské môže vylúčiť Boha. (porov. F Schuon, Art From Sacred to the Profane, s.125) [38] Všetko vo svete na atomárnej aj univerzálnej rovine rotuje. Vedel to už v 13. storočí Džaláludín Rúmí (zakladteľ rehole dervišov): "Ó deň, príď a zasvieť, nech atómy tancujú. Vďaka Nemu vesmír tancuje, vyvýšený extázou, oslobodený od tela a mysle. Budem vám budem šepkať do ucha, kam ich tanec vedie. Všetky atómy vo vzduchu a v púšti tancujú , popletené a poblúznené lúčom svetla, akoby sa zbláznili. Všetky tieto atómy sa až tak nelíšia od nás. Od šťastných alebo biednych, zmätených a pomýlených. Všetci sme bytosti v lúči SVETLA Milovaného. K tomu nit čo dodať." (Prebásnené z angličtiny). [39] Spomeňme si na strojovosť komunistického mundúru v Číne, ktorý tak ostro kontrastoval s národným odevom nomádov a mníchov, keď čínske komunistické gardy vtrhli do Tibetu. Ten beztvarý, bezfarebný kabátec, zagombíkovaný až po bradu, s čiapkou, ktorá stiera individualizmus, avšak na rozdiel od mníšskeho odevu, kde zámerom jeho jednoduchosti a úspornosti je potvrdiť dobrovoľné vzdanie sa seba tvárou v tvár Duchovnej Norme, príslušná stranícka uniforma vymazáva individulaitu tvárou v tvár zbožstenému kolektívnemu princípu, mase (ktorá je zdrojom autority). Je to ideál ľudstva mínus človek, pretože nikto nemôže byť skutočne človekom, ak sa snaží ignorovať svoju vlastnú symboliku ako odraz Božského obrazu, v ktorom bol stvorený a ku ktorému je povolaný. Nie je náhoda, že takáto uniforma, podotýka Pallis, nebola nikdy odvodená od národného odevu ale vychádzala zo západného. [40] Porov. M. Pallis, The Way and the Mountain, s. 175 [41] V neposlednom rade je dôležité spomenúť, že daň za lacnú módu konzumného odievania platí naša Zem. Tá daň je taká vysoká, že obavy sú na mieste. Až 20 % priemyselného znečistenia vody v Číne totiž pochádza z farbenia alebo úpravy textilu (a situácia je podobná aj v Afrike a Indii, pretože krajiny tretieho sveta vyrábajú odev pre konzumentov zo Západu). V riekach sa nachádza približne 72 toxických chemikálií, z nich 30 nemožno z vody odstrániť vôbec. Európan nosiaci džínsy má často nevedome na svedomí zdravie ľudí a znečistené prostredie rozvojových krajín. Do neba volajúcou tragédiou je zároveň to, že ľudia pracujúci pre tieto textilné fabriky sú odmeňovaní iba biednym zlomkom zo ziskov, ktoré sa rátajú na milióny dolárov. Situácia je alarmujúca a návrat k ekologickému farbeniu a výrobe odevov je nevyhnutný. Nehovoriac o tom, že chemické farbenie vážne ohrozuje a ničí zdravie garbiarov v tak tradičnom prostredí akým sú farbiarske súky v marockom Feze.