Zapražená polievka

Béla Hamvas Keby bol človek prírodným tvorom, mohol by žiť len z ovocia – to by bola jeho jediná výživa. Ako však vieme, z väčšej časti je náš pôvod za hranicami prírody, takže ak chceme správnu výživu, musíme si pripravovať jedlo. Sofistikovanosť našich jedál drží krok so zložitosťou našich životov a zdá sa byť isté, že hlavnou príčinou mnohých komplikácií, ktoré zažívame, je v skutočnosti nejaké komplikované jedlo. Na základe toho by bolo opodstatnené hovoriť napríklad o sendvičovom alebo dezertnom živote. Ľudia, ktorí žijú na takejto sendvičovej alebo dezertnej strave, úplne stratili kontakt s normálnosťou; za určitým bodom to už ani nie je život, len hystéria. Ak na ceste k normálnosti hľadáme základné potraviny, ktoré sú triezve a pevné, sotva nejaké nájdeme. Normálne jedlo je napríklad zapražená polievka. Nič zvláštne. Nič senzačné. Je mimo toho, či sa páči alebo nepáči. Môžeme ju jesť kedykoľvek počas dňa, na raňajky, na obed alebo na večeru; môžeme ju jesť horúcu, vlažnú alebo studenú. Je to len múka, osmahnutá na masti alebo oleji, plus voda. Pytagorejci poznali dve verzie: so soľou a možno rascou, ako to robíme my, alebo pridali trochu mlieka a medu do mierne popraženej múky. Tibetská campa je podobná, ale používa horúci čaj a niekedy sa do nej dokonca pridávajú kúsky loja. Zapražená polievka nemá žiadne napätie; čo je na nej obzvlášť krásne, je to, aká je pokorná a jednoduchá. Je preto samozrejmé, že prvé jedlo, ktoré môže mať dieťa po materskom mlieku, je táto polievka. Zapražená polievka je tu iba na utíšenie hladu. To znamená, že to nie je pochúťka; nie je tu pre chuťové poháriky, inými slovami, nie je tu pre vzrušenie, iba proti hladu. Najlepšia je s chlebom a ak je chlieb nakrájaný na malé kocky a opražený, je naozaj výdatná a sýta; akonáhle zjeme dve porcie, nebudeme chcieť už nič iné, možno okrem pohára polosladkého vína. Nikdy sa nám nezunujú bežné potraviny ako je chlieb, zemiaky, varená ryža alebo slanina, pretože ich jediným zámerom je vyživovať nás. Veľké výtvory umenia varenia, ako sú francúzske šaláty alebo pečená kačica naplnená dulou, možno paštéty, sú plné tajných zámerov; sú to zložité diela, majú veľa vrstiev a nemôžu sa vyjadriť jednoducho. Na druhej strane s múčnou polievkou si ešte nikto nepokazil žalúdok. Existujú ženy - nie je ich veľa - ktoré sú si plne vedomé toho, čo varia; keď pripravujú zapraženú polievku, rozhodne odhaľujú chuť matky zeme. Bez teplého srdca by to bolo nemožné. Keď sa polievka nevydarí, väčšina sa bráni tým, že povie „je to len zapražená polievka“ – ako keby všedné miesto nebolo tým najlepším, akoby to, čo je bežné, nemalo najvyššiu hodnotu. Chuť zapraženej polievky je blízka príbuzná chuti krupice s mliekom. Tým, že ju ochutnáte, sa dozviete všetko o tom, aký krásny je život. Medzi zločinmi je bezpochyby najzávažnejším falšovanie potravín. To do určitej miery zahŕňa zradu, rúhanie, otravu, podvádzanie, klamstvo – všetko zákerným, tajným spôsobom; poháňaný odporným úsilím o zisk, využíva hlad človeka a to, že musí jesť. Aj keď je to hrozné, predsa mal Dostojevskij pravdu: môžete ma kopnúť, poraziť ma, ponížiť ma, pľuvať na mňa, pokiaľ ma len kŕmite, kŕmte ma! Je len jedna vec, ktorá je vážnejšia ako potravinová lož: je to falošné proroctvo, ktoré otrávi človeka lživými myšlienkami. Takmer úplne sme stratili skutočný, ušľachtilý chlieb; je ťažké si predstaviť väčšiu prázdnotu, ako je táto, a teda hlbšiu bolesť. Zapražená polievka je tak jednoduchá a pokorná, že nikto neuvažoval o jej falšovaní. Možno preto, že je tak lacná, by to nedávalo zmysel. V každom prípade naša situácia ešte nie je beznádejná; stále máme hudbu od Bacha, máme náš Palazzo Pitti, máme Velazqueza a Hölderlina - normálnosť ešte úplne nezmizla, pokiaľ máme zapraženú polievku, zemiaky a varenú ryžu.