Vincent van Gogh museum shop?

Pred pár dňami som po takmer 20 rokoch navštívil Van Goghovo múzeum v Amsterdame. Sila obrazov je zdá sa ešte väčšia a uchvacuje srdce diváka nástojčivou vitalitou, alebo som sa zmenil ja a vnímam Vincentove obrazy nanovo? Prial by som si byť v múzeu sám, stáť pred niektorým z obrazov, viesť s ním dialóg, vnímať obraz srdcom a ocitnúť sa v čase keď ho opustil posledný dotyk štetca, predstaviť si ako ho Vincent maľoval. Čo sa čiastočne dá predstaviť, najmä ak človek navštívi miesta, kde Vincent maľoval a opieral rýchlo napnuté plátna o stojan, napr. v Arles, v ktorom je príhodnejšia možnosť spoznávať Génia Vincenta ako v múzeu.

Avšak nie o tom som chcel písať. Biznis, ktorý sa okolo Vincenta Van Gogha vytvoril a priživuje sa na jeho (často strápenej, boľavej) duši je nechutný. Nielenže jeho obrazy lámu rekordy na dražbách, kým sám Vincent často nejedol, len aby mohol investovať peniaze od brata Thea do farieb, ale i predaj tovaru v „múzeum šope“ je žalostným príkladom stavu sveta v Kalijuge, dobe temna. Pre ňu je príznačné, že bohatstvo jedných je chudobou druhých, že hodnoty sú prevrátené na ruby, že skromnosť je pohltená konzumom, múdrosť hlúposťou, zodpovednosť - „slobodou“ , umenie-zábavou, či kratochvíľou, v horšom prípade vulgárnosťou či narcisizmom.

Pre túto dobu je príznačná i masová turistika a preto k turistovi, ktorý si len odškrtne ďalšiu „atrakciu“ v zozname navštívených miest, duša obrazov Vincenta Van Gogha sotva prehovorí. Rezonancia vyžaduje dvoch. Akord – súlad potrebuje minimálne dva tóny. Konzumnou turistikou "otupený" návštevník "neladí" a realizuje sa viac v múzeum šope ako v samotnej galérii. Stačí, že navštívil múzeum podivného Van Gogha, ktorý si odrezal ucho (pričom ani to nie je celkom tak) a že si nakúpi suveníry s potlačou Vincentových obrazov. Výber je neskutočný! Keby šlo len o pohľadnice a reprodukcie, či knihy, ale dáždniky, tácky, tričká, tašky, poháre, magnetky, plyšové medvedíky? Brrŕ!

Ak sa díva Vincent zhora, horko sa smeje! Alebo plače!

Pred dvadsiatimi rokmi som si na vstup do múzea privyrobil hraním na ulici nad kanálmi rieky Amstel. K jeho obrazom som doslova doputoval a preto bolo ich vnímanie azda i čistejšie. Pred jedákmi zemiakov som stál ako prikovaný a „videl“ Vincenta ako sedí s chudobnými roľníkmi s vráskavými pracovitými rukami, skicuje si ich pri nalievaní čaju a servírovaní zemiakov uvarených v šupe, z ktorých sa dvíha teplá para jemne osvetlená lampou v prítmí skromného vidieckeho domca. Koľko lásky a pochopenia zdieľal Vincent s týmito ľuďmi! Premohlo ma to! Dokázal som len mlčať.

Vincentova láska k blížnemu (či súčasným jazykom - sociálne cítenie), mu nedovolila bývať honosnejšie ako ľudia, ktorým kázal. Sám býval v chudobnej chatrči a nie na fare. Delil sa o šatstvo, spával na slame a s baníkmi v dedine Borinage chodieval fárať, a to ako angažovaný kazateľ, čo sa "pochopiteľne" predstaviteľom cirkvi nepáčilo a bol neskôr odvolaný.

Ak sa chceme Vincentovi skutočne priblížiť (pokračovať v jeho diele), tak v akorde: jeden tón nech je štúdium obrazov a jeho listov (životopisné knihy až na druhom mieste) a druhý kráčanie v stopách jeho lásky k blížnym v duchu Imitatio Christi.