Symbolizmus hory

[1]

Existuje mnoho pútnických ciest uberajúcich sa k posvätným objektom, ktoré nie sú svätyňou, hrobom, či chrámom ale horou. Jednou z najslávnejších je hora Fudži, známa aj z mnohých japonských rytín majstra Hokkusaja. Pre ázijský kontinent je však posvätnou horou par excellence hora Kailáš v Tibete. Zazrieť jeho tvár a obísť ho je snom nielen budhistov ale i bonistov, hinduistov a džinistov. Pre hinduistov je hora príbytkom Šivu, ktorého meno je spájané s božskou funkciou Transformácie alebo prechodu do nadindividuálnych foriem a ich rozlíšenia v nerozlíšiteľnosti bezformového Poznania. Kailáš, vyčnievajúci ako pravidelne otesaná hora v tvare pyramídy z transhimalájskeho reťazca hôr je pútnikmi obchádzaný po obvodovej ceste v dĺžke 53km. Pre oddaných Tibeťanov, ktorí k hore vzácneho snehu - KangRinpočhe - doputovali po pláňach Tibetu aj niekoľko stoviek kilometrov, je toto posvätné obchádzanie hory po strane pravej ruky duchovným vyvrcholením, zatiaľčo pre človeka Západu skôr “vyvrcholením“ fyzickým. Či sa stane hora, pozemský náprotivok, prostriedkom pre realizáciu nadpozemskej cesty, ktorej je hora obrazom, závisí na jeho intelektuálnej (intelekt v zmysle nestvorenej nadzmyslovej schopnosti vnímania) kapacite a schopnosti koncentrácie.

V prípade hory Fudži zahŕňa púť samotný výstup(až k okraju kráteru), zatiaľ čo v iných prípadoch je to hora ako celok (Athos, Macchu Picchu, Arunáčala).V prípade výstupu na vrchol je rítus horského putovania absolvovaný do logického vyústenia, keďže je samotným cieľom vrchol, v ktorom sa spájajú všetky hrebene a svahy a rozličné tendencie sú nakoniec zjednotené, čím vrchol dokonale stelesňuje Cieľ, kde nakoniec všetky oddelené a individuálne cesty konvergujú, čo je nevyhnutnou podmienkou pre sebapoznanie – gnothi seauton (poznaj sám seba) a to nás privádza k najhlbšej a najzákladnejšej zo všetkých ideí spojenej so symbolizmom hory – s Univerzálnou Osou.

V hinduistickej a budhistickej kozmológii, hoci paralely je možné nájsť aj v iných tradičných formách, je centrum univerza symbolizované horou známou ako hora Méru. Ak by bol každý stupeň alebo modus existencie vnímaný ako horizontálna rovina, či už vyššia alebo nižšia v pomere ku prítomnosti alebo absencii obmedzujúcich podmienok, alebo v pomere ku relatívne väčším alebo menším stupňom slobody prežívanej na tejto úrovni, bolo by zjavné, že by museli byť všetky odstupňované vo vzťahu k vertikálnej osy prebiehajúcej cez stred každej z nich a zjednocujúcej všetky úrovne do spoločnej syntézy. Stúpanie osy preto naznačuje cestu úniku z rozptýlenosti základne ku koncentrácii a neobmedzenej slobode vrcholu a práve tu nachádzame dvojaký symbolizmus Cesty a Hory spájajúci sa v jedno.

Symbolizmus hory môže slúžiť aj na opis transcendentálnej jednoty jednotlivých náboženstiev. Rozličné cesty na vrchol hory, ktorý predstavuje Absolutno-Boha v nemanifestovanej podobe sú analogické s rozličnými náboženstvami. Keďže existuje viac ako jedna cesta, napriek pretrvávajúcim predsudkom, je nutné pamätať i na to, že nie všetky vedú na samotný vrchol. Niektoré len bezcieľne krúžia okolo úpätia alebo sa zastavia na jednom z výbežkov, alebo odvedú pocestného od hory úplne inam. Hovoríme tu o neortodoxných resp. neautentických náboženstvách alebo človekom ustanovených pseudo-ezoterických náukách. Iba autentické, zjavené náboženstvá so špecifickými doktrínami a exo-ezoterickou praxou sú bezpečnou cestou na vrchol. To nás môže priviesť k tibetskému rozlíšeniu medzi “skratkou“ či “priamou cestou“ svätcov a nepriamou cestou väčšiny ľudstva, pretože je zrejmé, že jediná priama cesta je tá, ktorá je zladená s osou samotnou, v porovnaní s ktorou musia byť všetky ostatné cesty na horu, akokoľvek drsné a strmé, nepriame.

Tak ako cesta, hľadajúc najpriamejší smer k cieľu vyhýbajúc sa prekážkam a obchádzajúc horstvá dolinami a priesmykmi reprezentuje rozlične štádiá na vnútornej rovine tak i výstup na horu - pokiaľ nie je iba športom zameraným na výkon a prekonávanie rekordov z egocentrikých pohnútok[2] – pozostávajúci z vrstiev sústredených okolo centrálnej osy a postupne sa zužujúcich k vrcholu, sleduje konkrétny účel – postupné zbavovanie sa rozptyľujúcich podnetov a vrstiev, zahaľujúcich najvnútornejšiu skrytú podstatu bytia v centre človeka.

Doktrína Axiálneho Vrcholu je v každej tradícii samozrejmou len pokiaľ ide o posvätnú horu. Číňania užívajú tento symbolizmus voľne a Hora Osy, zdvíhajúca sa odvážne zo stredu víriaceho oceánu možností nezvratne formuje centrálnu črtu rituálnej róby cisára, prostredníka Nebies a jeho ľudu: to, čím je jej os pre Svet, tým by mal byť cisár pre ľud.

Je viacero zrejmých dôvodov prečo by malo horolezectvo odrážať symboliku cesty a cieľa. Výstup na hor zahŕňa na fyzickej rovine oveľa väčšie úsilie ako ostatné formy aktivity a úsilie je neoddeliteľné od putovania na každej rovine. Existuje však i množstvo menej zrejmých prvkov, ktoré vyžadujú pozornosť. Aby sme o nich mohli uvažovať v logickej následnosti, najlepšie bude zastaviť sa pri jednotlivých fázach výstupu symbolizujúcich Cestu. Pred samotným začiatkom výstupu v himalájskych regiónoch stretáva človek mohyly, ktoré naznačujú počiatočný bod výstupu na úpätí hory. Mohyly, označujúce rozličné body s konkrétnym významom patria medzi najstaršie a najrozšírenejšie monumenty umenia človeka. Malé mohyly vybudované z hŕby kameňov boli používané Keltmi a inými národmi na označenie pohrebísk. Dôvod pre túto činnosť je jasný-keďže mohyla je emblémom Hory Osy (jej miniatúrnou podobou), slúžiaca ako neustála upomienka živým aj mŕtvym, že skutočná Cesta, priama cesta nahor musí sledovať Os a pokiaľ nie je cieľ dosiahnutý poznaním musí putovanie pokračovať v tomto a iných svetoch.

V Tibete je dosiahnutie vysokých priesmykov sprevádzané pridaním kameňa k mohylám, tam rozmiestneným a zvolaním: Ki ki so so Lha Gyaló - démoni sú porazení, Bohovia zvíťazili! V širšom zmysle totižto bohovia korešpondujú s vyššími možnosťami bytia pútnika a démoni so všetkými nižšími tendenciami, ktoré by ho ťahali späť a nadol a tie musia byť ovládnuté a prinavrátené k poriadku ak má byť zvrchovaný výstup dosiahnutý.

Mohyla je preto pravým obrazom horskej osy vesmíru a poskytuje akoby vstupnú víziu toho, čo má byť v prítomnosti zrealizované. „Správne“ stavanie mohyly je vskutku rituálom najvyššieho okamihu, či už je vykonávaný pri “bráne“ cesty, alebo po dosiahnutí výstupu, na vrchole kde symbolizuje svätyňu, teda Cieľ. Sedlo Dolma, najvyššie položené miesto na púti okolo Kailášu, je posiate stovkami malých mohýl a osobných obetín, ktoré tu pútnici na znak zriekania sa nechávajú, či už v podobe kusu šiat, osobných predmetov, alebo vlasov a pod. Dolma la, sedlo bohyne Táry (v tib. Dolma) je miestom, ktoré symbolizuje znovuzrodenie, zanechanie starého ja, návykov a vášní, nerestí a nevedomosti, počas výstupu. Očistení, získajúc nový život zostupujú. Jogíni a lamovia praktizujú na sedle rituál čöd, symbolické sebavzdanie a ponúknutie svojho tela pre dobro všetkých bytostí z rozličných sfér. Symbolicky zažíva mystérium smrti čím prekonáva strach z nej v pozemskej rovine.

Od počiatočného okamihu výstupu je každý pohyb riadený víziou dosiahnutia vrcholu. Za žiadnych okolností si nemôžu následné kroky dovoliť len relatívny a pasívny záujem, takže by sme mohli povedať, že vrchol “obsahuje“ celý priestor hory, ale nie bez toho, aby nebol jeho súčasťou, keďže bod svojou definíciou neokupuje žiaden priestor. Ideálny výstup sleduje os bez odchýlení. V skutočnosti však telesný výstup, odhliadnuc od výnimočných prípadov, kde je cesta “priama“, vyžaduje pohyb vpravo i vľavo, čoho najextrémnejším príkladom je traverz. Všetky cesty vyžadujú šikmý pohyb, alebo ak je v ceste hrebeň, tak prechod menších prekážok či vedľajších štítov. Ak je takýto prechod nevyhnutný a príliš náročný na to, aby si nevyžiadal predĺžené úsilie, nie je potom úplne nelegitímne považovať ho za provizórny cieľ. Ak má podobu vrcholu tak podobne ako jeho predchodca- mohyla, môže byť považovaný za adekvátny symbol skutočného vrcholu. Ak je definitívnym bodom výstupu môže byť považovaný len za štádium na Ceste. Ale beda tomu, kto po dosiahnutí jedného z vrcholov týchto sekundárnych vyvýšenín na ňom zotrváva mysliac si, že dosiahol čosi finálne, pretože v takom prípade sa pomoc stáva okamžite prekážkou, štádium bariérou, otvorené dvere zatvorenými a symbol “modlou“. Toto je skutočne esenciou modlárstva -zámena relatívneho za absolútne a nezávislosť od Princípu, hoc by to bola dobrá práca alebo služba - pretože nič nemôže byť nazvané modlou samo o sebe.

Prvý jasný pohľad na horu, keď pútnik prekoná dočasný horizont - symbolizujúci na Ceste dočasnú nevedomosť - schovávajúci jeho cieľ, korešponduje so stavom, ktorý je Tradíciou nazvaný „primordiálny“, „pontifikálny“ alebo „adamický“, či stav „pravdivého“ alebo „univerzálneho Človeka“.

Každý impulz vydania sa na cestu musí započať obrátením, čo je už nepriamo cestou k Bohu formou vnútornej separácie od falošných zvodov sveta. Táto konverzia riadená odpútavaním sa prekonáva túžby po efemérnych veciach.

Všetky tradície vo svojom učení zhodujú, že začiatok putovania vychádza z momentálneho stavu pocestného v jeho v individuálnej ľudskej existencii – hoci jeho skutočný ľudský status je niečo, čo musí získať späť, keďže oň prišiel pri páde z vrcholu, ktorý musí teraz tak pracne zdolať. Inými slovami tento vrchol korešponduje s realizáciou plnej potenciality ľudského jednotlivca, bez ktorej by pomenovanie pocestného ako „človeka“ malo povahu zdvorilostného titulu zbaveného hlbšej reality.

Pre detailnejší popis tohto prvého dôležitého stavu putovania nemôžeme urobiť nič lepšie než sa obrátiť k Danteho Božskej komédii, ktorá sa rozvíja okolo tejto témy. Počas druhej časti cesty cez „tri svety“ poet opisuje výstup na Horu Očistca, na vrchol ktorej situuje „pozemský raj“, ktorý je podmienkou „skutočného človeka“ [3] či Adama pred pádom, podľa biblického symbolizmu. Z tohto bodu je pocestný schopný vykročiť vpred do Nebeských oblastí, predstavujúcich Stavy bytia vyššie ako ľudské, ktorým sa nateraz venovať nebudeme. Pripomeňme si ale, že „pozemský raj“ či „Edenská záhrada“ sa podľa opisu v knihe Genesis rozprestiera okolo „Stromu života“. Tento strom je alternatívnym symbolom Osy. Podobnými symbolmi sú posvätné stromy Germánov alebo posvätný Dub Druidov, či viac univerzálny symbol rebríka; vertikalita súc pripomienkou dôstojnosti a vznešenosti - vzpriamenosti človeka. Adam a Eva, či inými slovami ľudstvo v jeho skutočne normálnom stave, prebýva v záhrade blízko Stromu, čiže vedie život, v ktorom je kontemplatívna inteligencia vždy nasmerovaná k jednej esenciálnej pravde, vylučujúc akúkoľvek súťaživosť zatiaľčo rozličné schopnosti nepriameho poznania a činov sú okolo nej zoskupené v ich správnom poradí, na mieste, ktoré im náleží vďaka ich možnostiam a obmedzeniam. Stav takejto vnútornej harmónie sa prirodzene odráža vo vonkajšom pokoji symbolizovanom záhradou, v ktorej všetky druhy stvorenia, vrátane človeka nažívajú spolu v priateľstve. Ak dôjde k Pádu, je to dôsledok ochutnania zakázaného ovocia zo Stromu Poznania Dobra a Zla. Čo znamená, že dovtedy jednotne vidiace oko začína vidieť dvojako, čiže dualita nahrádza jednotu, alebo protiklady polarizáciu. Od tohto okamihu je harmónia zničená a človek odteraz v konflikte so sebou sa ocitá i v konflikte aj so všetkým okolo, zatiaľčo pokoj ostáva len ako viac či menej zahmlená spomienka v kútiku jeho vedomia, spôsobujúca pocit neustáleho odpojenia od súčasného stavu a inšpirujúca k hľadaniu cesty späť k stratenému raju, či v stopách nášho rozprávania o symbolizme hory, k výstupu na Horu Očistca. Čo sa týka hlavného vrcholu Hory, spomienka naň sa odvtedy zatemnila tak, že jeho existencia je už len záležitosť “viery“ či dôvery.

Práve s týmto symbolizmom “Primordiálneho stavu“ by mali byť zviazané všetky tie hnutia v podobe kultivácie jednoduchého života alebo úteku z umelosti a rozptylu mesta a ktoré by mali zahŕňať, medzi dostupnými pomôckami k realizácii, putovanie a horolezectvo. Táto náuka by mala tiež poskytnúť pevnú bázu k ochrane prírodnej krásy, rastlín a zvierat v protiklade k jej profanácii a komerčnému zneužívaniu. V láske k divokej prírode a samote je možno rozoznať vzdialené echo pôvodnej harmónie, v ktorej Človek namiesto toho, aby konal ako tyran a vykorisťovateľ, konal ako vedomý ochranca a vládca s nebeskou mocou nad svojimi príbuznými. V skutku tak ako čínsky cisár, o ktorom sme hovorili vyššie, zohrával pre blížnych v prírodnej ríši rolu Osy, a to vďaka jeho vlastnej príslušnosti k axiálnej pozícii, ktorá udržiava jeho putovanie vždy na priamej ceste.

„Padlý človek“ postráda túto istotu rozlišovania a jednoty a všetky veci posudzuje dualisticky čo ho vedie často k sebeckému a obrannému postoju a nekonzistentnému konaniu, čo viac ako často vedie k zmene objektu svojej náklonnosti na modlu, abstrahujúc ho od celku a považujúc ho sa samostatnú realitu. A tak i horolezec, hľadajúc únik od špiny a ruchu mesta kompenzujúc často nedostatok času s dostatkom komfortu na výpravách si môže svoje milované štíty priblížiť nekritickými požiadavkami na transport či stavaním osád, kde ho jeho zakorenené zvyky, ktorých sa nevie striasť, vedú k nadbytočnému zariadeniu a tak si prináša so sebou to, čoho sa chcel zbaviť a navyše tým kazí i lokálnych obyvateľov. Vkráda sa komercia a príroda ostáva prírodnou - prirodzenou už len v názve. Šanca pocítiť napojenie na vlastnú posvätnosť v Posvätnom prostredí panenskej prírody, je žiaľ často premárnená.

Každý človek, ktorý stál na vrchu, či už tatranského štítu alebo i najbližšieho kopca v okolí, je dotknutý nepomenovateľným úžasom. Je to viac ako pocit, skôr po-cit, ktorý dokáže vyvolať i dielo sakrálneho umenia-fonetického či výtvarného, ktoré je beztak len ozvenou dokonalého diela stvoriteľa-panenskej prírody; po-cit, ktorý preniká celou bytosťou a rezonuje s pečaťou božskosti v nás, tak ako je struna hudobného nástroja rozkmitaná podobnou frekvenciou. Je to úžas, zabudnutý ako hračka s detských čias v prachu pod kusom nábytku, ktorý sa k nám na vrchole vráti. Ak dokážeme žasnúť stávame sa tým, čím vo svojej podstate už dávno sme.

Vznešenosť, veľkoleposť, neodolateľnosť.

Vráťme sa k vrcholu hory. Akonáhle človek dosiahol primordiálny stav (čo sa rovná stavu svätosti), po tom, čo vystúpil na horu Očistca, je cesta k vrcholu zreteľne pred ním. Príťažlivosti jasne videného vrcholu nemôže odolať. Až doteraz sme hovorili len o slobodnej vôli putujúceho ale nezamysleli sme sa nad otázkou primárnej dôležitosti, ktorú nám slovo „príťažlivosť“ v tomto kontexte sprítomnilo. Putujúceho sme vnímali ako samostatne aktívneho, pre ktorého bol vrchol považovaný jednoducho za výraz jeho ašpirácie a úsilia. Ale čo spôsobuje to úsilie, tú ašpiráciu, ktorá ho vedie na púť a na púti ženie vpred? Tou druhou komplementárnou polovicu obrazu pocestného je „milosť“. Obe polovice sa pri zočení vrcholu vymenia a v tej chvíli sa tá druhá javí ako esenciálne aktívna, zatiaľčo iniciačná sila predošlej doteraz zdanlivo absolútna sa zdá relatívnou, keďže obe vyvolané a udržiavané ideou vrcholu. Ani krok by nemohol byť učinený bez tohto stimulu, ktorý vplýva na spôsob výstupu i jeho smer. Bez „konania nekonaním“ vrcholu by bola cesta zbavená zmyslu.

Ale prečo vlastne stúpať? Odpoveď športových horolezcov či moralistov nás neuspokojí, možno aj preto, že otázka je zle položená. Spomeňme si na legendu o grále. Parsifal dostal správnu odpoveď pretože správne položil otázku. Nepýtal sa „prečo“ ale „čo je grál?“ „Prečo?“ svojou vlastnou formou vyžaduje racionálne riešenie a rozum a vo svojej podstate sa zaoberá vzájomným vzťahom vecí, ako i latinské slovo ratio, z ktorého je odvodené jasne dosvedčuje. Veci vo svojej esencie nemôže “rácio“, teda rozum uchopiť. Grál, rovnako ako Cieľ alebo Vrchol Hory transcenduje všetky relativity a preto uniká všetkému racionalizovaniu. Musí byť poznaný náhle alebo vôbec nie. Nakoniec sa musia všetky obkružné cesty pripojiť k priamej ceste, ktorej sú len prekladom v diskurzívnom mode, inak nedovedú k cieľu.

K hinduistom, ktorí sa úspešne vyhýbali koncipovať idey a uzatvárať ich do verbálnych konceptov a o pravde hovorili v náznakoch, sa obrátime k vyjasneniu našich otázok o horolezectve ako športe a spirituálnej púti. Mudrci tvrdohlavo odmietali zaoberať sa otázkou prečo bol svet stvorený a tvrdili len, že Stvorenie je „božskou hrou“(líla). Esenciou hry - športu, ako protiklad k idey práce je element slobody či inými slovami absencia nevyhnutnosti. V práci prijímame aj existenciu zákona, ktorý nám ukladá potrebu činnosti. Ale Božskosť neprijíma vôbec žiaden zákon, pretože ak existuje je zákon existuje aj obmedzenie akousi vonkajšou mocou, ktorá by bola v prípade božského absurdným protikladom. Preto opisom Stvorenia symbolicky ako “Božskej hry“ sa dostávame, najbližšie ako nám umožňujú slová, k charakteristike božskej slobody ako slobody od všetkých obmedzení. Preto môže byť šport v tradičnom zmysle, po vylúčení všetkých osobných motívov a národného súťaženia, ktoré by mohli pošpiniť jeho čistotu, považovaný za zrkadlo božskej slobody a pre nás, možný prostriedok k jej eventuálnemu poznaniu. Na druhej strane pracujúci človek, umelec alebo poet v tradičnom prostredí je sám imitátorom božského stvorenia, keďže pracuje na tom, čo má byť vytvorené a preto je v jeho práci prítomný element slobody ako aj element nevyhnutnosti. Jeho služba je dokonalou slobodou. Preto na vrchole, v mieste kde sa všetky protiklady stretnú a splynú v pokoji sa i šport a práca uvedú v súlad.

Ak sa v úvahách vrátime späť k symbolizmu Cesty a Hory, spomenieme si, že sme Cestu vnímali ako rozličné štádia na ceste údoliami. Neskôr je štádiami výstupu na horu, ktoré sú úrovňami navrstvenými jedna nad druhou zatiaľčo je pôvodná cesta údolím reprezentovaná traverzom okolo hory na istej úrovni, napr. individuálnej ľudskej úrovni. Azda nie je ťažké postrehnúť, že tieto dve koncepcie - osa hory a traverz údolia spolu tvoria Kríž. Os, ktorá preniká všetkými úrovňami v ich centrálnom bode, môže byť skutočne považovaná za tvorcu týchto úrovní, keďže úroveň alebo štádium nie je ničím iným ako nekonečným rozvinutím možností obsiahnutých v tomto bode, preto je realizácia Osy, priamej cesty, je realizáciou hory v jej úplnosti i nad ňou.

Avšak iba ten, kto dosiahol vrchol a splynul s ním pozná tajomstvo mystéria, pretože pokiaľ tu ešte existuje krok, existujú aj alternatívy a možnosti porovnania, ale na vrchole sa všetky cesty stávajú jednou. Všetky rozdiely medzi nimi sú spontánne zladené. Vrchol samotný nielenže nezaberá žiaden priestor, hoci v ňom je obsiahnutá virtuálne celá hora, ale je tiež mimo času a prebýva tu iba večná prítomnosť.

Človeku pri konečnom štádiu dosiahnutia vrcholu nič nebráni rozhľadu-čistému vnímaniu, čím reprezentuje dosiahnutie vrcholu spirituálnu púť od vonkajšieho k vnútornému, od ilúzií k skutočnosti, od pominuteľnosti k večnosti, od spútania klamom k pravde a slobode (spoznaj pravdu a pravda ťa oslobodí!), za podmienok, že jedinou túžbou človeka nie je len dosiahnuť vrchol za účelom vztýčenia vlajky, mysliac si, že „pokorili“ horu (zatiaľčo hora pokorila jeho, resp. zatiaľčo sa mohol pokore naučiť ak by ako zvyčajne nemyslel už na ďalšiu horu, ktorú pokorí a zapíše si do diára jej meno ako trofej). V opačnom prípade obraz, ktorý mal človek o sebe bledne v čistom svete neskaleného zraku, ktorý je zrakom božím. Začína vidieť svet a seba v ňom okom srdca tvárou k nekonečnému jasu večnosti, či skôr večného jasu prítomnosti. To je metafyzické dosiahnutie vrcholu. Plné prázdno. Šunjatá. Večné teraz. Vrchol sa stáva trvalým bytím. Človek je Džívanmukta - oslobodený. Mimo odchádzania i prichádzania, Tathagáta.

Pri dosiahnutí vrcholu, keď celý fenomenálny svet leží pod človekom, resp. tvorí základňu hory, dosahuje človek špic, bod a ocitá sa na hranici, kde sa začína obrátená hora, od tohto bodu rozprestierajúca sa do vesmírneho nekonečna, nepredstaviteľného priestoru, božského neobmedzeného, jedinečného, zvrchovaného.

V bežnom slovníku je Vrchol len prechodným stavom, často „náhodným“ – v zmysle šťastnej zhody okolností, často neplánovaným a predpokladá zostup. Preto vrchol v kariére, alebo vrcholné dielo[4] je niečo čo sa neopakuje, niečo v čom sa nezotrváva. V pozemskej rovine-teda vo svete relativít, resp. v ľudskej atmosfére to nie je ani možné, a práve viera v opak je živnou pôdou pre množstvo osobných tráum a psychických problémov človeka. Vrchol ako trvalé bytie je možné len – ak citujeme Schuona- v „božskej stratosfére!“

Dosiahnutie vnútorného vrcholu je do slov nepretaviteľné. Preto ten, čo vrchol spoznal mlčí. Mojžiš na Sinaji stretol Boha, zahaleného oblakom. Prikázal mu mlčať.

Ozvenu v symbole hory možno počuť aj z evanjeliových príbehov o Olivovej hore asociovanej s kontempláciou a bdením, či o hore Tábor. Tu je dosiahnutie vrcholu na ezoterickej rovine asociovaný so svetlom. Kristus na hore Tábor žiaril ako slnko, oslepujúcim jasom svojho božského svetla, avšak nie vďaka jeho transfigurácii, ale vďaka transfigurácii, či metamorfóze apoštolov, ktorý ho videli v jeho pravej podobe.

Vrchol je z metafyzického pohľadu zároveň centrom. Centrum mandaly je zároveň jej vrcholom. Vrchol trojrozmernej mandaly - paláca bohov ( v architektonickej podobe napr. Borobudur na Jáve alebo stúpa v Gyantse v Tibete a v sakrálnom buddhistickom umení rozličné priestorové mandaly )–je pri dvojrozmernom zobrazení stredom geometrického obrazca. Centrum (centrum kruhu) je reflexiou absolútna v priestore. V čase je Absolútno reflektované ako prítomný okamih, v hmote ako éter (ktorý je princípom hmoty a energie), v čísle ako jednota, ktorá je zdrojom a princípom všetkých čísel. Centrum kruhu predstavuje najvyššie Absolútno, Boha a analogicky nám podobne ako vrchol tiež môže poslúžiť ako symbol transcendentnej jednoty náboženstiev. Obvod kruhu môže predstavovať náboženstvá, v ich exoternej forme(rôzne dialekty), rádius ich vnútornú ezoterickú cestu (jeden jazyk) a stred kruhu samotné nepomenovateľné súcno, Jednotu, Boha. Čím sú náboženstvá resp. ich stúpenci vo svojej praxi na ceste bližšie k centru, tým sú bližšie k Bohu a tým bližšie k sebe, až sú vo zvrchovanej realizácii v Bohu jedným bytím, tichom, blahom.

Sat, čit , ánanda.

Samotný Kailáš je Tibeťanmi vnímaný ako gigantická mandala -Kang Rinpočhe mandala. Tak ako je mandala v sakrálnom umení buddhizmu rozdelená zvyčajne na štyri segmenty, i štyri steny hory Kailáš predstavujú farebne odlišné „segmenty“ pri pohľade z hora. Sú reprezentované farbami tyrkysu, zlata, rubínu a smaragdu, zodpovedajúce východnej, južnej, západnej a severnej stene každá náležiaca konkrétnym dhjány buddhom. Samotný vrchol je tantrickými jogínmi vnímaný ako sídlo Buddhu Demčoka- Buddhu zvrchovaného blaha - v jednote s jeho družkou Dordže Phakmo a okolitých 16 vrchov sídlom obetujúcich bohýň. Púte okolo Kailášu sa datujú najmä po období, keď veľký jogín a poet Milarapa tu v magickom súboji porazil Bonistického jógina Naro Bončunga, (jeho pád z hory zanechal brázdu na severnej stene) čo viedlo k víťaznému nastoleniu Buddhizmu v tejto oblasti. Milarapa tu následne prebýval a meditoval v jaskyniach, okolo ktorých boli neskôr vybudované malé horské kláštory. Od tých čias tu žilo množstvo jogínov a askétov, hoci oblasť Kailášu bola legendou ešte pred obdobím indických eposov Mahábhárata či Ramajána. Podľa najstarších sanskritských textov je hora Kailáš metafyzickým centrom sveta, ktorého mikrokozmickou replikou na fyzickej úrovni je i telo človeka, v ktorom je hora Méru, ako bolo naznačené na začiatku, reprezentovaná centrálnou osou-chrbticou človeka a na metafyzickej úrovni centrálnym energetickým kanálom šušumna, vinúcim sa miechou, rozličnými úrovňami, štádiami, ktoré sú vo východnej metafyzike nazvané čakry, pripomínajúce jasnozrivcom lotosové kvety s rozličným množstvom lupeňov - zodpovedajúce rozličným modom existencie mimo telesnej - až po najvyššie umiestnený tisícplátkový lotos.

Kailáš, Tábor, Fudži, Arunáčalu si nosíme v sebe. Púť z obvodu do centra, z úpätia na vrchol je zvrchovanou cestou -„Tao“, „Ja (večné Logos) som cesta“- cestou do kráľovstva nebeského, ktoré je v nás a očakáva od nás jeho rozoznanie, rozpamätanie sa na Raj, ktorý sme nechali zarásť burinou preludov. Kráľovstvo nebeské, najvyšší vrchol - telesne „nedobytný“ - je v srdci, v sídle čistého intelektu, v mieste ktorom je sobáš Neba a Zeme dovŕšený. V mieste, v ktorom je Boh - nazvaný v Biblii „Slnkom človeka“ a „Svetlom Svetiel“ v Upanišádach - videný okom putujúceho kontemplatívca, ktorého zrak je obrátený a ktorý kráča po lúči, spájajúcom vonkajšie oko s okom vnútorným, o ktorom majster Eckhart svedčil: „Oko, ktorým vidím Boha, je Oko, ktorým Boh vidí mňa; moje oko a Božie oko sú jediným okom a jedným pohľadom, jedným poznaním, jednou láskou.“ Niet rozdielu, alfa je omegou, on je ja, ja som on.

Tat Tvam Asi. To Si Ty.

[1] Predkladaná esej čerpá z kapitoly The Way and the Mountain (Cesta a hora) z rovnomennej knihy Marca Pallisa. Časti eseje písané kurzívou sú voľným prerozprávaním pôvodného textu. [2] Jeden z príkladov degenerácie pôvodnej metafyzickej symboliky Hory a Cesty (púte) je práve horolezectvo (a v širšom ponímaní i cestovný ruch), ktoré nadobúda stále extrémnejšie rozmery (expedície produkujúce hory odpadu, manipulácia miestneho obyvateľstva pri kupovaní nosičov a celý rad negatívnych dopadov horského biznisu) a zahŕňa extrémne výkony na hranici telesných možností (profanácia pôvodne posvätnej telesnosti a z toho vyplývajúcich kompetencií.) Horské národy nemali potrebu dobývať (samotný pojem „dobývanie“ a s ním významovo súvisiace slovo „výzbroj“ asociované s horolezeckou výbavou, svedčí o západnej dobyvačnej mentalite, ku ktorej sa ešte v texte vrátime) vrcholy a narúšať majestátny pokoj hôr. Nebola to len posvätná úcta a rešpekt, ktorá v tom zohrávala rolu, ale aj orientácia smerom do vnútra a nie navonok. Vďaka tomu je vrchol Kailášu ochránený a nepoškvrnený “dobytím“ západným horolezcom. Podobným príkladom prevrátenia hodnôt je dobývanie vesmíru, čo je len zatemnená túžba a nostalgia po vnútorných dimenziách človeka. [3]Čenn-jen (skutočný človek) je taoistickým termínom, ktorý označuje toho človeka, ktorého duša znovuzískala kontakt s Duchom. [4] Pre umelca stále tvoriaceho v tradičnom prostredí otázka “vrcholného diela“ nie je možná. Každé dielo-chránené posvätným kánonom a metafyzickým princípom by mohlo byť považované za vrcholné. Umelec netúži prekročiť tradičnú formu zvonka, iba ak zvnútra vlastnou duchovnou ašpiráciou a očisťovaním. Tvorca takéhoto diela, napr. byzanstký ikonopisec alebo jeho islámsky náprotivok - kaligrafista, či budhistický sochár sa považuje za nástroj na vyjadrenie večnej pravdy, čoho dôkazom je, že sa pod svoje dielo nepodpisuje (keďže sa ani nepovažuje za tvorcu tejto pravdy, len za toho, kto poodhalil závoj) a ostáva anonymný.