SEDES SAPIENTIAE (Sídlo múdrosti)

SEDES SAPIENTIAE

(Niekoľko poznámok k románskej madone[1])

„Ona je pre ľudí nevyčerpateľným pokladom, tí, čo ho získajú, stávajú sa priateľmi s Bohom...“

(Múd 7,14)

V kresťanskom umení sa zobrazovanie Panny Márie spája s evanjelistom Lukášom, ktorý namaľoval jej podobizeň. Možnosť namaľovať Pannu Máriu s dieťaťom Ježišom je historicky nereálna, keďže nielenže dni Ježiša ako dieťaťa už boli dávno minulosťou ale i samotné telesné pôsobenie Ježiša vo svete. Obraz Panny Márie vytvorený evanjelistom Lukášom, ktorý žil na prelome prvého a druhého storočia n. l. bolo však možné vytvoriť vďaka vízii, In Spirito. Preto sa na niektorých ikonách, ktoré zobrazujú scénu maľovania objavuje za Lukášom anjel (zvestovateľ, inšpirátor). Lukáš sa neskôr stáva patrónom umelcov a v stredovej Európe je povinnosťou umelca ašpirujúceho na prijatie do umeleckého cechu zobrazenie spomínanej scény. V ranokresťanskom umení neskôr dochádza k zobrazovaniu Panny Márie s dieťaťom aj v sochárstve. Avšak kvôli strate múdrosti a zbožnosti pri nastupujúcom humanizme - ktorý pretína spojenie človeka s nebesami, upadáva zmysel pre posvätné a teda symbolizmu. Otvára možnosti pre individualizmus a teda rivalitu medzi umelcami – čo vyústi priamo úmerne do realizmu a naturalizmu Z čias, ktoré tomu predchádzali, sa nám zachovalo niekoľko výnimočných románskych madon. Pozornosť by sme radi upriamili na konkrétny prototyp Korunovanej Panny sediacej s dieťaťom na tróne.

Sídlo (alebo neskôr trón, či cathedra) múdrosti (sedes sapientiae) je meno dané Panne v Loretánskych litániách. Panna sama je zázračným trónom, o ktorom sa zmieňuje už Kniha Kráľov, konkrétne trón Proroka-Kráľa Šalamúna, ktorý bol podľa Svätého Písma (Príslovia, Kniha múdrosti, či Pieseň Piesní) a rabínskej tradície mudrcom par excellence.[2] Šalamúnova múdrosť nie je len encyklopedická, ale aj kozmologická, metafyzická a praktická a v tomto poslednom zmysle i politická, morálna a eschatologická. Máriina múdrosť nie je tak všestranná, keďže ako Božská Matka, je prítomná len vo sférach primárneho charakteru, nad druhotnými záležitosťami sveta. Presnejšie Múdrosť Panny sa vzťahuje predovšetkým k podstate Boha a človeka. Jej múdrosť je teda nevyhnutne eschatologická, metafyzická a mystická, čím virtuálne obsahuje každú možnú múdrosť, podobne ako jediné bezfarebné svetlo skrýva množstvo rozličných farebných odtieňov (zjavených v podobe dúhy napríklad, či lomených farebnými sklami vitráže).

Mária je sídlom múdrosti, pretože je matkou Krista, ktorý tým, že je Slovom je Múdrosťou Boha, ale aj vďaka jej vlastnej podstate, prameniacej z jej vlastnosti „Nevesty Ducha Svätého“ a „spolu-spasiteľky, co-redemptrix nehovoriac o tom, že krv a telo Krista sú krvou a telom Matky-Panny.[3] Mária je aspektom Ducha Svätého, jeho ženským pólom. Tým, že je Mária trónom múdrosti je Mária ipso facto božská Sophia, prítomná od večnosti, pri tvorení sveta, čo potvrdzujú i biblické pasáže: „Hospodin ma stvoril na začiatku svojho diela, pred svojimi dávnymi skutkami. Od večnosti som ustanovená, od začiatku, prv ako povstala zem.“ (Prísl 8:22-24). [4] Mária by nemohla byť miestom pre in-karnáciu, ak by už vo svojej podstate nemala Múdrosť, ktorá sa má inkarnovať.[5] Sama sedí na tróne Šalamúnovom, ba je s ním dokonca stotožnená, autoritou, ktorú predstavuje, nielen Božským právom ale i ľudským, v tom zmysle, že je potomkom Dávida a teda dedičkou a kráľovnou rovnako ako je dedičom a kráľom Kristus.

†††

Trón, na ktorom sedí románska madona z titulnej obálky nie je majestátnym, masívnym trónom symbolizujúcim moc, ako sa tróny zobrazovali v rímskom, či svetskom umení. Trón sa stáva druhoradým, keďže nie trón samotný je zdrojom moci ale naopak trón je mocný vďaka tomu, kto na ňom sedí[6] – a v antropologickom, kresťanskom kontexte má i človek spoluúčasť na tejto vláde. Madona sedí vzpriamene a jednou rukou nežne pridŕža dieťa-Ježiša za koleno, druhou akoby uvádza budúceho Spasiteľa do sveta. Malý Kristus jej sedí na nohách chrbtom k jej telu, tak že ich telá sú rovnobežné, jemne naklonené k vnímateľovi.[7] Matka aj boží syn sú pohrúžení do seba, do vnútorného ticha múdrosti, obaja svedčiaci odvekej prítomnosti Božskej múdrosti a ich vlastnej predurčenosti byť jej nástrojmi. Tvár matky je vznešená v kráse, ktorá je jednoduchá (bez vyšperkovanej citovosti, či extrémnej emocionality Madon neskoršieho obdobia západného umenia). Čo hovorí Šalamún o múdrosti je rovnako možné vzťahovať ku kráse, pretože Krása je vyžarovaním pravdy, ako učil Platón a popri kráse tejto madony je „všetko zlato iba hrsťou piesku“. (Múd 7:9). Pretože je to krása, ktorá je odrazom vnútorného dobra. Krása, ktorá pozýva a volá - po realizácii krásy a dobra, ktoré je v každom človeku, keďže je imago dei; dobra, z ktorého „vychádza všetko ostatné dobro“ (Múd 7:11), neoceniteľné bohatstvo a „nevyčerpateľný poklad“ (Múd 7:14), ktorého získaním sa človek zjednocuje s Bohom, „stáva priateľom Boha“ (Múd 7:15). Krása, dobro a pravda sú kvality, ktoré musí človek na vnútornej ceste k Bohu, skrze pokoru a čistotu realizovať. Sú vnútorne neoddeliteľné a vzájomne zo seba vyplývajúce.

V živote: Krása a Dobro sú dve tváre jednej reality – vnútorná a vonkajšia. Dobro je vnútorná krása a Krása je vonkajšie dobro. V umení: Krása predstavuje cnosť formy, tak ako je cnosť krásou duše.

Tvár Panny vyžaruje rovnovážny stav, vďaka prijatiu úlohy, ktorá jej bola zverená (v pokoji sa snúbi radosť zo syna, ktorý prišiel zvestovať skutočný život a smútok z jeho budúceho utrpenia). Očami sa díva pred seba; nie na konkrétne miesto, lež do diaľky, ktorá je blízko, do budúcnosti, ktorá je prítomnosťou, čím nás pozýva spočinúť vo večnom „tu a teraz“, čo plne realizuje jej syn, ktorého oči sú zavreté, keďže vidí, bez toho aby hľadel, pretože vidí okom srdca, oculus cordis. Zároveň sa Mária díva na nás, nie v našom padlom stave, ale v stave vykúpenia, v premenenom stave, ktorý vidí skôr než je plne realizovaný. Vidí nás takých, akí skutočne sme, a bez rozdielu nás miluje rovnakou láskou. Dlhší a úzky nos (ešte stále sledujúc prototyp byzantských ikon) vyjadruje šľachetnosť. Nelákajú ju vône sveta, len vôňa Ducha, ktorý ju naplnil, vôňa ktorú odteraz bude šíriť jej syn. Ústa Márie znejú ľahkým náznakom úsmevu, ktorý akoby sa práve objavil pri zodvihnutí ruky jej syna, ktorou požehnáva svet pred sebou. Pery sú úzke (bez pátosu zmyselnosti), pretože už nie je sýtená pokrmom sveta. Večný pokrmom sa stáva jej syn[8]; („Ja som chlieb života...“ Ján 6:35 a 6:27).

Krásu podčiarkuje i skromnosť v prevedení detailov a samotného tela. Jednoduchosť a triezvosť, ktorá ostro kontrastuje so sentimentalitou madon, aké poznáme najmä z obdobia baroka(kde je kladený dôraz na telesný aspekt v dynamickom pohybe), sa prejavuje v strohosti tela, kde jednoduchý šat odieva skôr dušu ako telo (čím je kladený dôraz na duchovný aspekt v statickom pokoji). Závoj jej zahaľuje vlasy i uši. Nachádza sa mimo vravy bežného sveta a načúva Božiemu hlasu múdrosti, Slovu, ktoré sa telom stalo. Závoj v tomto prípade odhaľuje i zahaľuje, tak ako božská Mája- iluzívny a zároveň tvorivý princíp.

Ježiš svojím výrazom pripomína pokoj, ktorý vyžarujú zobrazenia Buddhu v sochárskom umení Ďalekého Východu. Na hlave má kráľovskú korunu a v ľavej ruke drží evanjelium, ktoré je alúziou na jeho budúce učiteľské pôsobenie, predzvesťou evanjelia, ktoré bude po jeho pôsobení vo svete zaznamenané. Pravou ruka je zdvihnutá v geste trojičného požehnania. V duchu paralelnej, žijúcej byzantskej tradície (ktorá po schizme, na Západe doznievala do obdobia rannej renesancie a opustila prototyp) je Kristus zobrazený ako dospelý človek v zmenšenom pomere, ale nie v proporciách dieťaťa, čím je vyjadrená jeho božskosť(na rozdiel od bacuľatých, nezbedných a ľúbezných detičiek, citovosťou predimenzovaných Ježiškov, neskorších období, kde sa pod excentrickým pátosom stráca božskosť/pochováva božskosť a súbežne preferuje materinský (pasívny) aspekt panny Márie na úkor aspektu Múdrosti - tvorivého princípu) a ako dospelý človek aj pôsobí: „A bude hovoriť už v kolíske ako dospelý a bude patriť medzi bezúhonných“ (Korán, Súra 3:46). Privretými očami nás pozýva do vnútorného sveta, ku kontemplácii, k naplneniu („Nie ja ale Kristus vo mne“, Gal. 2:20).[9] Spočíva podobne ako Mária v pokoji, v majestátnej prázdnote –Vacare Deo – naplnenej Duchom Svätým.

†††

Plastické umenie je v západnej Európe fenoménom relatívne nedávnym. Doteraz bola plastika vždy súčasťou chrámu, - tela božieho, chrámových múrov, z ktorých sa oddeľovala len postupne, najprv v podobe bas-reliéfu. Práve z tohto dôvodu je ešte románska plastika stále v duchovnej sile najúčinnejšou, najpresvedčivejšou- nemusíme azda dodávať, že pre veriacich tohto obdobia, ale treba dodať, že dnes len pre človeka pripraveného prijať posolstvo čistoty, kontemplatívca so srdcom otvoreným božskej milosti, s vycibreným citom, kultivovanou vznešenosťou –Noblese oblige. Sochárstvo sa postupne vzďaľuje z tohto duchovného centra k periférii a teda k naturalizmu, vďaka čomu sú diela vytvorené v neskoršom období „ľudské, príliš ľudské“.[10]Môžeme sa domnievať, že prototypom pre Sídlo múdrosti je Mária z obrazov a mozaík byzantskej tradície či knižných iluminácií. [11]A v tejto súvislosti nemôžeme opomenúť fenomén čiernych madon. Hoci pre tento fenomén sa vylialo už množstvo tušu, ktorý zaplavil stovky strán - podpísaných rozličnými autormi od vedcov, teológov až po synkretických „ezoterikov“ podávajúcich si ruku s hlbinnou psychológiov - my sa obmedzíme len na oblasť, ktorá by mohla biblicky podporiť vznik čiernych madon. Odhliadnuc teda od etnického génia, atmosferických vplyvov a pod. by základom mohol byť výrok zo Šalamúnovej piesnie „Nigrab sum sed formosa“ (Čierna som, ale pekná). [12] V aramejskom jazyku znamená čierna „smútok“/„žialenie“ (spojenie s Isis, ktorá žiali za Osirisom sa opäť vnucuje). Tu sa opäť približujeme, hoci z iného uhlu, k téme závoja. Sama Panna Mária môže - v súvislosti s božským princípom Mája - predstavovať závoj v jej kozmickej roli. Závoj má v tom prípade funkciu prenosu múdrosti. Panna je závojom, hovorí Schuon, „pretože má tvar, ale je Esenciou vďaka obsahu a následne posolstva. Je zároveň zahalená i odhalená, neporušiteľná i štedrá“ a je „čierna, ale ľúbezná“, pretože „závoj zahaľuje a zároveň je priehľadný“, či preto, že sa najprv vzdialila v neporušiteľnosti a neskôr zjavila v cnosti a milosti.

†††

Tróniace madony boli často súčasťou procesií a mnohým sa pripisujú zázraky či vyliečenia. Ranné románske madony na francúzskom území sa stali kultom adorácie a kostoly im zasvätené - Notre Damme, v ktorých sa nachádzali – miestom pútí.

Mnohé z nich boli polychromované, ale vďaka častým premaľbám sa polychrómia zachovala len v niektorých prípadoch. V našom prípade taktiež farba absentuje a čisté drevo - najbežnejší materiál interiérových madon, ktoré boli vytvorené z jedného kusu alebo separovane vytvorených častí) - akoby prispievalo k vnímaniu transcendencie, na ktorú plastika poukazuje. Zároveň však neopúšťa ani (univerzálnu, tvarovateľnú) substanciu materia prima. Ba práve naopak, potvrdzuje ju. Ako uvádza T. Burckhardt, grécke slovo hylé, preložene do latinčiny ako Materia označovalo pôvodne drevo, pričom drevo bolo principiálnym materiálom pre remeslá v archaických civilizáciách. V niektorých ázijských tradíciách najmä v hinduistickom a tibetskom symbolizme je drevo považované za hmatateľný ekvivalent materia prima. Okrem toho, ako sme už naznačili v úvode tohto odstavca, materia prima je tvarovateľná (in-formovaná) ideou ( grécky-eidos, latinsky forma), z čoho pramení aj špecifické pôsobenie, vyžarovanie. Ich úzke puto objasňuje aj skutočnosť, že podľa toho, aký materiál prijíma pečať predlohy -aký materiál je použitý na stvárnenie idey-, podľa toho dokáže predloha vyjadriť viac či menej svoju vnútornú esenciu, čo platí aj naopak: je to forma, ktorá má schopnosť dostať na povrch tvarovateľnú kapacitu svojho materiálu a kruh sa uzavrie. Jedným dychom doplníme, že v tomto zmysle je tradičné umenie vernejšie (pravde) ako naturalistické či iluzívne umenie (ktoré neberie do úvahy prirodzený charakter materiálu).

†††

Osud jej predurčil kompenzovať svojou krásou plytkosť súčasného „moderného“ chrámu. [13] Navyše je skutočným sprítomnením večnosti, ktorá trvá napriek zmenám, ktoré tvorí človek. Je pozvaním k Trónu múdrosti , „Vari múdrosť nevolá..?“ (Prísl, 8:1) k uvedomeniu si toho, kým v skutočnosti sme a k tomu, aby sme dali múdrosti, ktorú Božia Matka stelesňuje „prednosť pred svetlom, pretože z nej vychádza nehasnúci jas“ (Múd 7:10). Vďaka tomu bola sama uprednostnená pred všetkými ženami: [14]„Požehnaná ty medzi ženami...“ (Luk 1:42); „Mária, Boh si ťa veru vyvolil, čistú ťa stvoril a vyznamenal ťa medzi ženami ľudstva celého“ (Korán, Súra 3:42). Pozýva nás spočinúť v jej lone (sídlo kontemplácie), tak ako v ňom spočíva Kristus, pre ktorého je Mária sama trónom a stať sa – na jednej strane dieťaťom, ktoré plne rozvinie to, k čomu je od večnosti povolané, v ktorom odhalí svoju pravú tvár – a na druhej strane stať sa Pannou (čistým – v srdci, čo je v tomto prípade podmienkou) a „matkou“ symbolicky - ktorá z večného plodu počne toto dieťa - syna Boha, čiže Krista v nás. „Kráľovstvo božie je vo vás“ (Luk 17, 21). Preto sa Boh stal človekom, aby sa človek stal Bohom, ako vraví prastará patristická múdrosť.[15]

Pred tým než Mária počala Krista vo svojom lone, ho počala v srdci, čo je zároveň srdcom Otca i Srdcom Ducha Svätého. A v srdci ho mala pred, počas života Krista a bude ho mať naveky.

†††

Schuon definuje úroveň, na ktorej sa všetky rozdiely náboženstiev uhladzujú ako doménu Panny Márie (Sajidatna Mariam v Isláme). Nielen ruskí sofiologisti (ako napr. Sergej Bulgakov) ale aj on stotožňuje Pannu s múdrosťou, ba dokonca so samotným religio perennis. Mystický kontakt Schuona s Pannou inicioval jeho celoživotnú cestu a k múdrosti Márie sa neustále obracal, pretože bola požehnaním pre jeho nad-konfesionálnu perspektívu. Z pohľadu Súfi predstavovala Pozemská Panna, matka Ježiša prvok skromnosti a pokory, či svätej chudoby (faqr), prvok zvnútornenia a odovzdania sa do vôle božej, či službu (ubuddíja). Stelesňuje posvätenú dušu a stvorenie v jeho primordiálnom stave (fitra). Je vzorom pre tých, ktorí ostávajú v duchovnom ústraní (khalva) a vzývajú božie meno, aby očistili svoje srdce. Ak na zemi symbolizuje Mária verného služobníka (abd) a duchovné ústranie, v Nebesiach je oslavovaná ako matka avatáru a ako matka knihy (umm- al kitab), či stelesnenie múdrosti, ezoterického poznania (Haqíqa). Schuon ju nazval aj matkou všetkých prorokov (Sajidátna), proroctva a substanciou pôvodnej svätosti a spolu s inými Súfi a islámskymi teológmi jej priznával status prorokyne (nabíja).[16] Z univerzálnejšieho hľadiska je Mária ženským stelesnením Logos, resp. šaktickým princípom, (o ktorom Schuon detailne pojednáva v kapitole Mahášakti v knihe Roots of the Human Condition), manifestujúci sa v mnohorakých podobách v Hinduizme (Sarasváti, Lakšmí, Parváti), v Buddhizme (ako Kwannon v Číne, či Kannon v Japonsku), ako Tara (v Tibete), či ako Biela Bizónia žena u Siouxov.

Mariofánia, duchovné stretnutia s pannou obohatili aj Schuonovu výtvarnú tvorbu. Mariologické cykly však skôr hovorili o ženskom prvku v univerzálnejšej rovine. Sám tvrdil, že maľuje obrazy Svätej Panny preto, aby sprístupnil iným vnútorný pohľad a umožnil im na tomto pohľade sa podieľať.

V duchovne vyprázdnenom svete na konci cyklu kali júgy je Mária stále aktívna a zjavuje sa deťom v Lurdách, vo Fatime, v Garabandale, v La Salette či na hore Zvir v Litmanovej.

Vo všetkých prípadoch zvestuje poučenia, varuje a volá po náprave.

Takáto úloha bola zverená aj Schuonovi a v jeho prorockých knihách s neprekonateľným a vycibreným jazykom metafyzika a poeta, mudrca a svätca,[17] zvestuje múdrosť, ktorá nie je jeho vlastnou a hovorí k tým, ktorí sú ochotní počúvať.

[1] Pôvodom z Francúzska, sa tzv. “Mabon Madonna” dnes nachádza v Collegeville, v štáte Minesota, v opátskom kostole pri St. John’s University. [2] Kniha Kráľov 10:18-20 popisuje detailne Šalamúnov trón. Jeho symbolizmu sa venuje aj F. Schuon v Seat of Wisdom (Fullness of God, edit. J. Cutsinger). [3] Mária je s Ježišom spojená natoľko, že podľa sv. Jeana Eudesa, je srdce Máriino Ježišom samotným, „pretože Ježiš žije a prebýva tak plne v Márii, že je dušou jej duše, duchom jej ducha a srdcom jej srdca.“ [4] Zdroj všetkých ortodoxných náboženstiev sveta. „Nestvorená múdrosť!, ako vyznáva sv. Augustín „tá istá teraz, ako i predtým, ako aj na veky vekov“ (Vyznania 9:10) [5] Na symbolickej rovine len duša v stave jej primordiálnej čistoty môže niesť zárodok Božského svetla v srdci. [6] Na jednom mieste Schuon uvádza aj symbolizmus s prevrátenou hodnotou, kde trón je prvoradý, keďže trón ostáva stále ten istý a len tróniaci na ňom sa menia. Ak na to hľadíme s perspektívy cyklov, je to možné takto vnímať. Hoci Madona, ženský aspekt tvorivej sily a zdroj múdrosti je večnou, nadčasovou kvalitou. [7] Románske madony poznajú niekoľko variácií, podľa ktorých sedí Kristus, buď v lone matky ako v našom prípade alebo na pravom kolene, podobne ako u egyptskej Isis, príp. si ho matka opiera o bok, alebo drží v rukách, čo dosvedčujú mnohé české madony z obdobia „krásnej gotiky“. V piete sa poloha matky a syna vymení a Matka podopiera syna, ktorý zväčša leží bezvládne vystretý na jej kolenách. Nejde však o finálny stav, ako by sa mohlo zdať. Keďže Kristus je spasiteľ, Bohom zoslaný, konečné slovo má spása a to sa týka aj jeho matky. Pri zosnutí Bohorodičky je vzťah matky a syna, najmä v byzantskej tradícii, zobrazený v reverznej piete, kde syn drží dušu svojej matky v náručí, v podobe malého dieťaťa; syn sa stáva Otcom, otcom večnosti. [8] Ako Kristus v ranom veku navštevoval chrám, tak i Mária trávila detstvo v neprestajnej modlitbe vo svätyni, kde bola taktiež živená celestiálnym pokrmom: „A kedykoľvek za ňou vošiel Zachariáš do svätyne, našiel u nej potravu a spýtal sa: Mária, odkiaľ to máš? Odpovedala: To prichádza od Boha a Boh veru poskytuje obživu, komu chce...“ (Korán, Súra 3:37). Pravdepodobne prinášali Márii anjeli ovocie či datle, ale za zmienku v tejto súvislosti ešte stojí nasledovné. Mária už svojím životom v detstve stelesňovala cnosť a čistotu a tým svätosť Panagia, i vďaka jej nepoškvrnenému počatiu (Immaculatta), predurčeniu prijať Logos. Vo svätyni sa modlila smerom k Východu (Súra 19:16) oddelená závojom (ktorý bol zobrazovaný v byzantskej tradícii červenou farbou a zároveň predstavoval chrámovú oponu, pričom k opone je prirované i samotné telo Ježiša (Žid 10:20) od sveta a keďže Východ predstavuje prichádzajúce svetlo, dostala Mária neskôr pomenovanie Stella Maris –morská hviezda. Závoj symbolizuje duchovné ústranie a k práve k ústraniu nás Mária pozýva- vzdialiť sa od malicherností a rozptylov sveta, aby nás navštívil Duch, „ktorý vanie kam chce“. K závoju panny sa vzťahuje aj iná udalosť. Ruská pravoslávna cirkev svätí sviatok závoja, ktorým si pripomína zjavenie Panny Márie v Konštantínopole, počas ktorého Panna sňala svoj svetelný závoj a zázračne ho rozprestrela nad všetkými prítomnými a ochránila mesto od bojov. Ruské slovo Pokrov znamená zahaliť ale aj orodovanie, či ochranu (sub tuum praesidium, pod ochranou tvojou). [9] Kor 6:19, Ef 4:6 [10] Hoci ich práve naopak mnohí historici umenia vnímajú ako vývoj k dokonalosti, evolúciu od jednoduchosti k zložitosti. Ako zástancovia Sophie Perennis, musíme zdôrazniť, že šlo skôr o involúciu. K jednoduchosti je nutné dospieť. Z toho istého dôvodu nepozná byzantské umenie tretí rozmer, istá vzdialenosť medzi božským a antropomorfným musí byť dodržaná (jednak z obáv pred idolatriou, ku ktorej by realistické umenie mohlo viesť, ale najmä z obáv o pohltenie duchovného aspektu aspektom svetským, pri svojvôli umelca samotného a pri absencii pravidiel v procese tvorby). Preto ani na ikonách nie je objem príliš zdôraznený a samotná postava nevrhá tieň, keďže sama je zdrojom svetla a nie je osvetlená svetlom mimo nej. Aj keď v našich prácach nemá podstatnú úlohu datovanie a historická chronológia, keďže v nich primárne miesto patrí podstate, na okraj môžeme uviesť, že románske madony tohto typu sa objavujú v desiatom storočí a v jedenástom je známych asi tucet madon typu- sedes sapientiae. [11] Konkrétnejšie môže byť jej predchodcom ikona Božej Matky Znamenia (gréc. Platytera) podľa výroku: „Sám Pán vám dá znamenie: Hľa Panna počne a porodí syna.“ (Iz 7, 14), ktorá sa prihovára a modlí „Oranta“ (Maria Orans)rovnako ako sa modlí Slovo Božie, Emannuel zobrazený v medailóne kruhového tvaru Imago clipeata, pred hruďou (srdcom) Panny. Zobrazenie Bohorodičky na tróne vychádza z podnetu tropára: „Ukázala si sa obsiahlejšia ako nebesá, lebo nesieš samého tvorcu.“ Ďalším vzorom môže byť zobrazenie Božskej Múdrosti známej z ruských ikon. Tu nie je múdrosť implicitne stotožnená z Pannou Máriou ale je stelesnená v podobe okrídlenej anjelskej bytosti v ženskom rode. Sophia sedí na tróne a pod nohami má celý svet- predstavovaný guľou zeme. Po stranách sa k nej nakláňajú podobne ako v deésis Boho-rodička a Sv. Ján krstiteľ. Dodáme už len, že Titul Theotokos – Bohorodička či Matka Božia bol prijatý na Efezskom koncile r. 431), dovtedy sa užíval titul Christo tokos. [12] Interpretácia týchto veršov sa stala základom pre ich začlenenie do liturgie vešperov. [13] V kostole postavenom v duchu funkcionalistického Bauhausu J. Breyersom v 50. rokoch 20. storočia z betónu je Madone vyhradená samostatná kaplnka a o to viac je prístavom krásy vo svete ohavnosti. [14] Tak ako je večný Logos pred všetkým (1 Kol 1:17): „Prv Než Abrahám bol Ja som“ (Ján 8:58). [15] To, že sa Boh stal človekom sa netýka len Krista ale prenesene aj Márie, pretože Ježiš nemá nič, čo by nemal od matky, ktorá bola správne nazvaná spolu-spasiteľkou (co-redemtrix) a božskou matkou. Duchovná realita Márie je obsiahnutá v Ježišovi a platí to aj naopak ale rozdiel medzi týmito dvoma aspektmi má svoj dôvod; syntéza nevylučuje analýzu. Ak je Kristus „Cesta, Pravda a Život", tak i požehnaná Panna, ktorá je z rovnakej substancie obsahuje milosti, ktoré umožňujú prístup k týmto mystériám a predovšetkým práve jej sa výrok Krista-„ moje jarmo je príjemné a moje bremeno je ľahké." dotýka najviac. (F. Schuon, Roots of Human Condition, s. 78) [16] V tureckom Efeze je Máriina hrobka, kde sa vedno k Panne Márii modlia Muslimovia i Kresťania. [17] Ak nie za svätca, tak minimálne za svätého (osvieteného, ušľachtilého a vznešeného) človeka považovali Schuona mnohí jeho priatelia a žiaci od Súfi až po amerických indiánov.