Prekročiť seba

Dôkazom toho, že človek je viac ako mäso a kosti, či súborom prchavých pocitov a emócií, je to, že v zlomových chvíľach volá po vyššej pomoci, že cíti svoje slabosti, alebo naopak, že sa v kritických okamihoch dokáže vzoprieť a prekonať telesné i duševné obmedzenia a v neposlednom rade, je to jeho zvedavosť a túžba spoznávať nekonečné, či už pod mikroskopom alebo teleskopom, či dobývaním nebotyčných končiarov hôr, ktoré ho približujú k hranici poznateľného zmyslami a len jeho stav pripravenosti vzdať sa takej chvíli ega mu umožní túto hranicu prekročiť, prekročiť svoj vlastný tieň a spoznávať nie rozumom ale tým „nestvoreným“ orgánom nadzmyslovej intuície, lúčom Božej múdrosti, v dávnoveku nazvanom Intellectus .

V tej chvíli sa vďaka pokore cíti ako dieťa pred Bohom, v tej chvíli vďaka múdrosti vidí veci v celku, v tej chvíli vďaka úžasu prvýkrát je.

To je skutočný Everest, ktorý je nutné dosiahnuť. To sú Vianoce, v ktorých sa rodí naša pravá podstata. To je to skutočné zrkadlo, zbavené prachu, v ktorom konečne vidíme svoju pravú tvár- Imago Dei.

To je ten okamih keď už neostane nič len šepot vďaky a večné „amen“.

Preto držal Buddha v ruke kvetinu a mlčal.

Preto Mária z Magdaly umývala vlastnými vlasmi nohy Pána.

Preto Rúmí tancoval i na buchot kladiva.