NIKDY NEZABUDNEM ( k 60. výročiu okupácie Tibetu)

NIK

DY NEZABUDNEM

📷

Nikdy nezabudnem na prvú tibetskú stúpu na začiatku údolia Spiti v indických Himalájach, ani na prvé tibetské domce s bielym náterom a čiernymi okenicami, s chrastím a jačím trusom sušiacim sa na ich strechách

Nikdy nezabudnem na prvý tibetský kláštor a prosté stolovanie s mníchmi.

Nikdy nezabudnem na malú gompu u Lelungu, ktorú mi otvoril správca, dolievajúci maslo do lampičiek a vymieňajúci vody v miskách pod oltárom. Nezabudnem na to, ako osvecoval len pomocou zrkadla tmavé priestory svätyne, a ja som žasol pri pohľade na úchvatné dedičstvo sakrálneho umenia z druhej vlny šírenia Buddhizmu.

Nikdy nezabudnem na chutnú tsampu a tibetský čaj.

Nikdy nezabudnem na prvú tibetskú školu v Nepále, na bosé deti s červenými líčkami, úsmevom a úprimnou radosťou.

Nikdy nezabudnem ako som o niekoľko rokov neskôr, v deň mojich narodenín, sedel so svojou ženou pred najposvätnejším chrámom Tibetu - Džókhangom. Na dojatie pri pozorovaní pútnikov a veriacich, ktorí sa tu v desiatkach klaňali celým telom. Stovky prostrácií. Vo dne , v noci. Ešte dnes počujem šuchot tiel vystierajúcich sa k zemi. Znova a znova.

Nikdy nezabudneme na návštevu Potaly, i keď časovo obmedzenú. Na čhorteny Dalajlámov, ktorých vrcholy sa strácali v temnote, akoby nekončiaceho stropu, vo svätyni, kde sa storočia zhustili do jedného okamihu.

Nikdy nezabudnem na tibetskú ženu na rušnej ulici, ktorá sa smerom k oknu izby, kde kedysi prebýval Dalajláma, modlila.

Nikdy nezabudnem na chvenie tibetských vlajok vo vetre a rozochvenie pútnikov okolo hory Kailáš, keď som im rozdával zakázané fotografie Jeho Svätosti. Ako mi s nevysloviteľným dojatím ďakovali a brali batoh, aby mi pomohli na púti.

Nikdy nezabudnem na tibetské jaskyne, hory, skaly, jazerá dýchajúce posvätnosťou.

Nikdy nezabudnem, ako som v kláštore Lingšed uvidel mandalu, ktorú tu mnísi dokončovali. Len málokedy človek zažije tak silné vyžarovanie, ktoré ho “priková“ k zemi, či unesie do inej sféry, kde je už len ticho a večným pokojom naplnená prázdnota.

Ani Tibeťan asi nikdy nezabudne na besnenie červenej armády, na odchod Dalajlámu, na stratu domoviny a drastický prechod do otroctva komunistickému režimu, na svojich blízkych, ktorí sa dodnes vydávajú na strastiplnú cestu cez Himaláje v nádeji na slobodnejší život v cudzine. A tí, čo sú v exile nezabudnú nikdy na svoj domov, nomád nezabudne na slobodné pastviny.

Tibeťania však nikdy nezabudnú na Ducha, ktorý je neporaziteľný, na silu modlitby, na klenot v lotose.

Ani my nesmieme zabudnúť.

Ani ja nezabúdam, keď sa modlím, že sa modlím s nimi, so všetkými ľuďmi, ktorí sa modlia smerom k svojej “Mekke“, k Džókhnagu, k “Mani“, k svojej pravej podstate.

Lha Gyalo