MYSTÉRIUM LÁSKY AKO UMENIE TRANSFIGURÁCIE

MYSTÉRIUM LÁSKY

AKO

UMENIE TRANSFIGURÁCIE

Philip Sherrard

Za akých podmienok je možné žiť primordiálny ľudský vzťah ak by mal naplniť svoju pozitívnu úlohu a priviesť muža a ženu do plnosti Božského obrazu a tak ich viesť do stavu ľudskej dokonalosti? Za prvé je to vzťah lásky. To by sa mohlo zdať úplne samozrejmé a nevyžadovať ďalšie vysvetlenia. Okrem toho to nie je nič viac – ak nie dokonca nič menej – než podmienka, ktorá musí byť splnená vo všetkých vzťahoch, nielen medzi mužom a ženou. Boh je láska a pokiaľ sa na Božskom obraze podieľame, máme takisto podiel na tejto láske a musíme ju vyjadriť vo všetkých našich skutkoch. To, čo ešte charakterizuje lásku medzi mužom a ženou, ktorá je prejavom ich rajského vzťahu – aj keď to isté sa dotýka aj jej iných prejavov – je rozoznanie, že láska sama je božskou kvalitou a darom a človek sa o ňu nepričinil. Preto keď vravím: ,,milujem", v skutočnosti si privlastňujem niečo, čo nie je moje, to, čo sa cezo mňa len prejavuje. To znamená, že rozdiel medzi sakrálnou a profánnou láskou – láskou, ktorá je rajská a tou, ktorá nie je – nespočíva ani tak v kvalitatívnom rozdiele v samotnej podstate lásky ako skôr v kvalitatívnom rozdiele vo vedomí sakrálneho a profánneho milujúceho. Sakrálny totiž spoznáva, že láska je božská kvalita a dar a podľa toho k nej pristupuje, kým profánny, v absencii takéhoto poznania, je náchylný ju považovať len za niečo málo viac ako vyjadrenie jeho ega a možnosť ju používať či zneužívať ako si zmyslí.

Ale je tu ešte niečo viac ako to. Pretože ak milujúci spoznáva, že láska, s ktorou a v ktorej miluje milovaného, je božskou kvalitou, potom vidí milovaného v Bohu. Uvidí ho vo svetle lásky, ktorá je vo svojej esencii Božská. Preto ho nebude milovať mimo Boha alebo oddelene od Boha. V padlom stave – či v profánnom type vedomia – je pre muža a ženu celkom možné milovať sa navzájom oddelene od Boha, prinajmenšom pokiaľ ide o ich vlastné vedomie a zámery a vidieť jeden druhého ako bytosti, ktoré s Bohom nemajú nijaký vzťah a sú od Neho úplne nezávislé. Ale v rajskom stave sa muž so ženou milujú navzájom v Bohu, vedomí si toho, že len bytím v Bohu sa môžu skutočne milovať.

Ale ani v Bohu sa jednoducho skutočne nemilujú. Pretože majúc duchovnú formu vedomia, vedia, že všetko, čo existuje je seba-artikuláciou či seba-zjavením Božského. Všetko je odhaľovaním Boha, teofániou, v ktorej Boh odhaľuje seba na Svoj vlastný obraz. A teda milujúc sa navzájom, to, čo milujú je Boh, ktorý sa im odhalil v každom z nich tomu druhému; a keďže sa Boh odhalil ako ikona v podobe žijúcej bytosti, ktorá je milovaná, tak milujúc túto bytosť bude milujúci milovať Boha. Je to Boh, ktorý sa prejavil v ikone; a to, čo muž miluje v žene je mystérium, ktoré ona odhaľuje ako ikonu, práve tak ako žena miluje v mužovi toto mystérium podobným spôsobom. Každý tak odhaľuje pre toho druhého to neznáme Bytie, ktoré je sakrálnym jadrom ich existencie a ktoré Samo ašpiruje aby sa zrodilo v srdciach oboch. Nie je v tom nič modloslužobníckeho, pretože ani jeden nevidí toho druhého mimo Boha.

Skutočne, v tejto rajskej forme lásky medzi mužom a ženou, skutočný milujúci – skutočný subjekt hýbajúci láskou v milujúcom sa páre – je Boh Sám, Pán Lásky. Muž a žena milujú Boha v každom navzájom nie cez seba či samy ale Bohom a cez Boha. Či skôr je to Boh, v každom z nich, ktorý miluje toho druhého. Takáto láska je fyzická, keď sa zameriava na, a prijíma, vtelený obraz. Ale je aj duchovná, keďže nechce obraz vlastniť ale sa v ňom znova zrodiť a byť ním premenená. To, čo muž a žena v takom vzťahu konajú je, že jeden druhého naplnia konkrétnou formou druhej žijúcej bytosti, ktorá v druhom podporuje ašpiráciu k rastu k dokonalosti, pre ktorú boli stvorení. Ich umenie – pretože je to umenie, ku ktorému sú obaja zaviazaní – je premeniť sa navzájom, pomocou prebudenia plnej potenciality ich kreatívnych energií, navzájom sa priblížiac intímnejšie k Božej prítomnosti. Vidiac sa navzájom ako prejav Božského Milujúceho, Pána Lásky, preduchovňujú vlastné bytie aj tým, že ho prenášajú ponad jeho fyzickú či vnímateľnú podobu do jeho Božskej a neporušiteľnej podoby, takže nakoniec ich kontemplácia Boha v každom z nich sa stáva najvyššou formou kontemplácie, ktorej sú ľudské bytosti schopné, nie menej ako keď Boh kontempluje Seba vo Svojom vlastnom obraze.

Touto cestou a za týchto podmienok teda ľudský vzťah medzi mužom a ženou napĺňa pozitívnu úlohu privádzať sa vzájomne do plnosti Božského obrazu a podoby, v ktorej je ľudská bytosť stvorená a v ktorej sa Božský archetyp najúplnejšie manifestoval. Takýto vzťah môže dosiahnuť naplnenie, pretože sú v ňom zaangažované dve bytosti, z ktorej každá je svätyňou pre aspekt Božského, ktorý tá druhá bytosť obsahuje len v rudimentárnej či otupenej podobe. Nemusíme hádam zdôrazňovať to, že to neznamená, že muž vlastní monopol na mužské kvality (ktorékoľvek ) a žena monopol na ženské charakteristiky. Je to otázka prevahy istých aspektov Božskosti v každom z nich, do tej miery, že sú vytvorené dve totálne nie-nezameniteľné typy ľudskej bytosti. Preto je možné tvrdiť, že kým je muž rozlíšiteľný viac vlastnosťami vznešenosti a nezaujatého súdu, tak žena vyniká viac kvalitami krásy a zmyslu pre nekonečnú nežnosť a súcit. Dalo by sa povedať, že súhlasné rozdiely sú vyjadrené aj vo svete prírody v rozdieloch medzi horou a morom. Na hlbšej úrovni by sme mohli povedať, že muž predstavuje viac ne-prejavenú kreatívnu energiu Boha a žena viac formu, v ktorej Boh večne zjavuje Seba Sebe Samému, Jeho manifestovanú slávu a múdrosť ,,stvorenú pred všetkými vecami" a táto charakterizácia ženského prototypu , dalo by sa povedať, má svoj homológ v prírodnom svete v podobe slnka, prostredníctvom ktorého sa zjavuje svetlo slnka. V tomto ohľade ženský prototyp – Večné ženstvo – uchováva mystérium božskej epifánie, pretože bez manifestácie Jeho slávy a Jeho múdrosti by Božia kreatívna energia ostala neznáma, nepoznateľná a navždy utajená, tak ako by bez slnka, nebolo slnečného svetla alebo bez Márie by božský Logos neprijal ľudskú podobu. Mária môže zrodiť Boha v ľudskej podobe len vďaka tomu, že na transcendentnej duchovnej rovine je jej rola matky Boha naplnená Večným Ženstvom, ktoré večne plodí Boha, pretože len symbolizovaním Božského prototypu môže Mária naplniť svoju úlohu na ľudskej a dočasnej rovine, rovine histórie. Každé Božské Zjavenie na rovine histórie má svoj pôvod v metahistórii.