Maroko - kde žije Tradícia

Z Marakéšu do Fézu a späť (denník)

30. 12. 2017 MARAKEŠ

Tajné záhrady. Marocký čaj. Žblnkot vody a spev muezinov, volajúcich k poludňajšej modlitbe. V chládku paliem a olivovníkov kde po dennej páľave (teda teple – ktoré je páľavou v porovnaní so zimou v domovine), vôňa rozmarínu napĺňa vzduch a symbolizuje vôňu posvätna, oddychujeme po celodennom objavovaní a dobrovoľnom sa stratení v súkach (trhoviskách a dielňach) a labyrinte uličiek medíny – centra mesta. Mesto Marakéš ešte vzdialene pripomína svet patriaci čoraz viac nenávratne minulosti. Ak by si človek odmyslel automobilovú dopravu a západných turistov , ocitol by sa na chvíľu vo svete orientu, svete kde vládol poriadok zaručený zjaveným božím právom šáriou, kde vládla skromnosť a cnosť. Voňajúci chlieb , šafran i oslíky na uliciach a muži v dlhých dželábach sú kontrastom k svetu západu a jeho vykryštalizovanej cudzoty v podobe umelých miest- arteficiálnych megapolis – letísk, ktorými človek musí prejsť a pretrpieť na cestách za svetom východným (nie len v zmysle geografickom , ale najmä kultúrnom). V tajných záhradách ukrytých pre ruchom sveta , múrmi bez okien, nachádzali pokoj obyvatelia predošlých dôb. V islamskej záhrade je priestor členený na 4 štvrtiny čo je pozemskou reflexiou raja opísaného v koráne. Fundamentálnym prvkom je voda, preto v centre riádu je vždy fontána, ktorá je skutočným tepajúcim srdcom domu. Voda sa do domov dostávala vďaka podzemným kanálom a z údolí Atlasu.

31.12.2017 FÉZ

Do konca roka je pár hodín. Zo strechy Riádu Noujoum sa dívame do útrob tmy, ktorú osvetľuje mesiac v splne a svetlá Mediny v diaľke. Chvíľu sme sa túlali ulicou, ktorú lemujú predajne a dielne kovotepcov, majstrov kožiarov a tkáčov. Zašli sme na čaj – pochopiteľne mätový a sediac na terase počúvali novoročný koncert z Viedne, ktorého decibely asi kvôli nám zvýšil majiteľ z kuchyne v prízemí , sa tak vyšplhali cez poschodia až na strechu , tóny z Carmen, Carminy Burany a iných klasík, ktoré v starovekom Féze pri sviečke s čajom zneli prinajmenšom bizarne.

1.1.2018 Bon Inania medresa

Dušu uchvacujúce chvíle v átriu medresy. Požehnania. Stáročia recitácií Koránu a modlitby k najvyššiemu sa nesúce. Akoby oni sami vytesali ornamenty, symbolické stvárnenia jednoty, ku ktorej sme povolaní. Požehnania. Kameň premenený na čipku. Odraz raja na zemi. Požehnania. Modlitba sa stáva neprestajnou a znie v srdci.

2. 1. 2018

Dnes ráno – hamam. Tradičná masáž. Vstup do hamamu vyzeral ako vstup kdesi na druhotriedne toalety. Ani vo vstupnej miestnosti to nebolo o nič lepšie. Dokonca v nej bolo nafajčené a muži, ktorí to spravovali nevyzerali nijak profesionálne (Ako vyzerá profesionál anyway?). Všetko nasvedčovalo tomu, že to bude mimoriadna skúsenosť, búrajúca všetky európske predstavy (či zvyky) o príjemnej masáži. Vyzliekol som sa do plaviek a vstúpil do vedľajšej miestnosti, kde bol rozdiel od predošlej len v teplote i keď možno bolo predsa len menej ošuntelá. Podlaha kde sa diagonálne striedali zelené a biele štvorčeky kachličiek bola vyhriata. Masér mi „poručil“ ľahnúť si na zem, po tom, čo ma ešte v sede ponaťahoval a uvoľnil kĺby. Pooblieval ma horúcou vodou s naberačkou z vedier, ktoré mal po ruke. Po tom ma „zdrhal z kože“. Šúchal mi pokožku akousi rukavicou po celom tele a potom s veľmi drsnou rukavicou, čo prekračovalo i prah mojej odolnosti ale bolesť som vydržal. Výsledkom bolo úplne hladké telo ako po narodení azda. Trvalo to asi 20 min. , hoci majiteľ nášho Riádu tvrdil, že to bude na 2 hodiny a že ma budú natierať i bahnom, ale to asi bolo nedorozumenie. No ale skúsenosť to bola - takto sa tam drhli ešte dvaja muži. Dokonalá očista hneď na začiatku dňa. Je už asi 2 hod. po masáži a cítim stále bolesť na chúlostivej časti poprsia. O chvíľu sa opäť necháme dobrovoľne stratiť v labyrinte uličiek starého mesta - navštívime záhrady i kráľovský palác.

📷

3.1.2018

Včera sme na potulkách záhradami a mimo mediny objavili cintorín s mauzóleum Íbn Arábiho – nechcelo sa nám veriť, že hrobku slávneho učenca žiaka Al-Ghazáliho nájdeme vo Fése a navyše v tak zúboženom stave. (Podľa našich vedomostí má hrobku Íbn Arábí v Damasku. Jej návštevu nádherne opisuje S.H. Nasr, ktorý ju navštívil spolu s Titusom Burckhardtom). Vo vnútri bola jedna žena, ktorá vyberala dobrovoľné vstupné a jedna stará žena, ležiaca zababušená pod akýmisi dekami.(Miestnosť s hrobkou prikrytou tradične zeleným poťahom bola tmavá a zaprášená. Ak by som mohol aspoň by som ju vypratal. Momentálne pijeme čaj na terase nad námestíčkom kovotepcov „sefarin“ neďaleko garbiarskych dielní. Od majstra spracujúceho rohoviny sme si kúpili hrebeň. Ako jeden z mála mal fixné ceny a veru bolo by pod jeho úroveň handrkovať sa o cenu a pod náš rešpekt k nemu aby sme tak konali tiež. Práve takého majstra (možno práve jeho otca) spomína iný slávny vzdelanec našich nedávnych čias Titus Burckhardt, keď opisuje ako modernizácia zasiahla Fés a rohovinové hrebene a tradičné remeslá nahrádza plast. Našťastie plastový mor sa tomuto miestu vyhol, resp. si ľudia uvedomili hodnotu tradičného umenia a remesla – čo je najlepšou prevenciou proti škaredosti umelého veku. Pravidelný zvuk kladív a drevených tĺkov vytepávajúcich medené nádoby veľkých i menších rozmerov napĺňajú námestie – je napriek svojmu hluku predsa prirodzenejší ako decibely veľkomesta či tovární, ktoré už človek prestal vnímať, ktoré ho ale ovplyvňujú na podprahovej úrovni.

📷

📷

📷