Ladislav

📷

Čarovné sú lesy, ktoré nepriťahujú davy. Lesy, v ktorých obyčajní ľudia nenachádzajú potešenie, sú sídlom blaženosti pre tých, ktorí sa zbavili vášní, pretože nehľadajú ukojenie zmyslov. (Buddha)

LADISLAV

To ráno vstal nezvyčajne zavčasu. Sotva sa brieždilo a prvé ranné zvuky len nesmelo prenikali do ticha nového dňa. Po večernej meditácii pri okne, pod ktorým ešte v doznievajúcom teple dňa bzučali prvé jarné včely a z diaľky doliehalo šumenie rieky Poprad, sa cítil neobyčajne sviežo a netrpezlivo očakával svitanie. Svitanie je mystériom znovuzrodenia do prapôvodnej čistoty, ktorej zárodky si nesie každý v sebe. Najmä svitanie v prírode je obzvlášť pripomenutím rajskej celistvosti, keď ešte konanie neovládal rozum ale panenský cit. Len čo mu tieto myšlienky prekĺzli mysľou, už bol oblečený, natiahol sa ešte po klobúku a chvatne, avšak nie bez dôstojnosti jemu vlastnej, opúšťal skromné až asketické zariadenie izby v ústrety novému dňu, na konci ktorého, čo ešte netušil, dospel k ďalšiemu pre-citnutiu, či skôr pretnutiu zväzkov, ktoré ho ešte pútali k pozemským záležitostiam.

Rezko míňal posledné domce. Obišiel medze a pasienky za dedinou a za chvíľu sa už pred ním črtal les, do ktorého tajomstiev sa tak rád vnáral. Ani koziarka ešte nevyhnala kozy na pašu. Občas sa s ňou ráno stretol a zavše mu pozdravila: „Dobré ráno pán barón!“ Ladislav len nadvihol klobúk a usmial sa, alebo jej zvykol z diaľky zamávať. Oslovenie „pán barón“ nemal rád, zavŕtavalo sa nepríjemne do jeho duše, ktorá sa šľachtickému titulu vzdialila natoľko, že s ním už nemala nič spoločné. Samo o sebe byť aristokratom nebolo nič zlé, najmä ak aristokrat slúžil ľuďom, čo bolo jeho pôvodným poslaním, ale stav v akom sa šľachta tej doby ocitla, jej bohatstvá, majetky a rozmary sa Ladislavovi priečili.

Kráčal svižným krokom, ako keď sa človek teší na stretnutie s dávnym priateľom. Keď míňal napájadlá, spomalil. Spozoroval dvoch čiernych havranov, ktorí sa sem prišli napiť. Chvíľu ich sledoval. Mal pocit, že premýšľajú nad niečím dôležitým. Akoby predstavovali dva aspekty jeho duše. Rozumovú a citovú, sýtiace sa z jediného žriedla poznania. V tomto čase bolo brieždenie v samom zrode. Nebo bolo bezoblačné a teplý nádych oblohy, len sotva tušený v šedi odchádzajúcej noci, vylúdil predzvesť pekného dňa. Siahol po skicári a tento okamih si obratnými ťahmi načrtol, aby ho neskôr preniesol v ateliéri na plátno.

Pomaly sa vzdialil, aby havrany nevyrušil a zakrátko prešiel popri potoku, kde plnými dúškami vdychoval vôňu vlhkých lopúchov, vznášajúcu sa

📷

údolím. Bystrina nasycovala ovzdušie vlahou a ticho rozprávala večný príbeh rána- ako už preskákala niekoľko spádov a pohladila kamene i balvany na ceste od prameňa kdesi vysoko v hore až sem k lávke. Touto drevenou lávkou bez zábradlia opatrne prešiel aj Ladislav a vstúpil medzi stromy. Štrková cesta sa čoskoro zúžila, postupne sa strácala, až ju bolo v tôni lesa len sotva tušiť. Sprevádzaný vôňou živice a ihličia, ktoré tlmilo jeho kroky v premočených ošúchaných topánkach, po nej vystúpil tak vysoko, až sa mu zdalo, že je ešte vyššie ako slnko, ktoré práve začalo osvetľovať vrcholce stromov pred ním, hoc on sám spočíval ešte v tieni. Rozhranie noci a dňa, tento magický okamih ho popohnal ešte kúsok vyššie až sa dostal z náruče stromov na čistinu, kde sa zastavil a otočil tvár k vychádzajúcemu slnku, na ktoré mal teraz nehatený výhľad. Akoby sa vynoril z temnej noci duše k jasnému svetlu ducha.

Čím sa slnce šplhalo vyššie, tým klesalo po stromoch a Ladislavovi nižšie. Cítil ako ho teplo odieva od hlavy až k nohám a vlieva život do žíl. Dívali sa jeden na druhého. Na okamih zachytil záblesk slnka na hladine rieky vinúcej sa v diaľke. Ružové, bezoblačné nebo sa odievalo do čoraz teplejších odtieňov. No nebolo to len vonkajšie svetlo, čo Ladislava pohltilo. Čím viac bol preniknutý svetlom Skutočného Ja, tým viac svetla – skutočnej podstaty videl v prírode, vo svete, v človeku.

📷

Po čase, keď sa slnko vzdialilo horizontu a jeho teplo zohrialo horu i Ladislava, vstúpil opäť do lesa. Z alchemylky-ktorá najdlhšie spomedzi všetkých schovávala ranné kvapky rosy vo svojom kalichu, si zvlažil pery a práve keď si rosu z mokrej trávy roztrel i po tvári, z dediny v údolí hlaholil zvon. Ako dávno už nebol v kostole, zauvažoval. Katedrálou mu teraz boli lesy a svetlo predierajúce sa cez vetvy stromov sa mu javilo krajšie ako ktorákoľvek vitráž . Áno, chrámom sa mu stala príroda, kázňou šum vánku i spev vtákov a učiteľom ticho a samota. O beata solitudo. O sola beatitudo! Písmom svätým sa mu stal každý list, vetva, strom, skala, prameň ba i pavučina s perlami rosy alebo dažďa. Práve taká sa zjavila priamo pred ním keď odhrnul vetvu smrekovca. Zaujala ho. Vyčítal v nej dokonalú symetriu látky, z ktorej je utkaný celý duchovný svet človeka. Koncentrické kruhy sú akoby vášňami a túžbami, ktoré odvádzajú dušu ďaleko od podstaty, do periférie hmotného sveta. Viera, láska a nádej sú vláknami, ktoré ju privádzajú späť do jadra, v ktorom je skutočná sloboda. Čoraz viac cítil, že sa musí dištancovať od vonkajšieho sveta, aby sa jeho vnútorný život mohol rozvíjať. K tomu je potrebná viera, čistota, sila, ako si neraz opakoval. Tušil, že existujú krajšie sféry a že sa k nim možno pozdvihnúť. „Možno sa raz dozviem“ pomyslel si, „príčinu všetkého, veď všetko na svete má svoju logiku a nevyhnutnú príčinu“.

V orosenej pavučine dokonca videl i obraz vzťahu náboženstiev sveta, ktorých štúdiom sa zaoberal. Kvapky po krajnom obvode pavučiny predstavujú jednotlivé náboženstvá, ktoré sa svojou exoternou, vonkajšou a formálnou stránkou líšia – (v spôsobe modlitby, v rituáloch a výkladoch). Vlákna vedúce do centra sú ezoternou, vnútornou cestou jednotlivých náboženstiev, po ktorej sa vydávajú len tí najhorlivejší. Čím sú bližšie k sebe, tým je medzi nimi vzdialenosť menšia a rozdielov menej, až sa stávajú jednou pravdou, centrom, dosiahnutie ktorého je cieľom každého z nich. Zaujatý úvahami si ani nevšimol ako tiché pípanie vtákov brieždenia prešlo do plného švitorenia dňa. Späť do “reality“ ho vrátilo klopanie ďatľa kdesi v diaľke, ozývajúce sa lesom.

Pobral sa teda ďalej. Cieľom mu bola cesta samotná. Nepotreboval dobývať vrcholy hôr a štítov, cudzia mu bola ľudská zvedavosť, či skôr sebecké prekračovanie možností fyzického sveta. Jediný vrchol, ktorý túžil dobyť bol skrytý v jeho najhlbšom vnútre. Táto túžba je napokon vlastná každému, je vrodená v hĺbke duše, je skutočnou hybnou silou človeka, ale len prebudený človek ju dokáže nasmerovať správne. Človek uviaznutý v banalitách sveta ju presmeruje do túžob, pôžitkov, športových výkonov a pretechnizovaného života, ktoré nikdy neprinesú plnohodnotný a skutočne šťastný život.

Veru, uvažoval, stroj naplno vstupoval do života človeka a hoci od priemyselnej revolúcie ubehlo len niečo viac ako sto rokov (a ďalších sto jej trvalo, aby priviedla svet na pokraj ekologickej katastrofy) Ladislav cítil ako sa chápadlá strojovosti a industrializácie ovíjajú okolo človeka a uväzňujú vo svojich osídlach. Človek sa stával otrokom strojov, ktoré si sám vytvoril, aby mu slúžili. Kvalitu nahrádzala kvantita. Organickosť a prirodzenosť, mŕtva strojovosť. Celistvosť, hĺbku a poznanie – rozklad, plytkosť a nevedomosť. Ako nemožno v takomto svete nevidieť, že technický pokrok je vlastne úpadkom? Že zdokonaľovanie stroja ide ruka v ruke s duchovnou degradáciou? „Materializmus, tá tzv. moderná kultúra, znamená zánik vnútorného života“, poznamenal si kedysi do denníka. Ladislav utekal od tohto sveta do svojej svätyne-prírody, ktorá jediná pripomínala rajskú čistotu, čoraz hlbšie a hlbšie pochovávanú v duši človeka. V nej sa cítil silným a mladým. Akoby aj nie! Príroda je odrazom nemenného, nekonečného, neobmedzeného, stále sa obnovujúceho, večne prítomného, nestarnúceho. A práve túto číru esenciu, neskalenú povrchným vnímaním, ale vnímanú okom srdca, túžil zobrazovať na svojich plátnach. Akoby tu tušil, že príroda bude túžiť po našej láske a modlitbách v budúcich dekádach.

Pre tak nesmierne citlivú bytosť, ktorou Ladislav nepochybne bol, sa stala príroda družkou, učiteľkou, duchovným majstrom. Vnímal každú jej premenu a predsa stálosť, každý odtieň a predsa číre svetlo, matériu a predsa transparentnosť, plnosť a predsa prázdnotu, každý zvuk a predsa ticho, do ktorého sa všetko navracia. V prírodných krásach videl manifestáciu večného, videl v nej bytie, lásku, z ktorej všetko pochádza a do ktorej sa všetko opäť vnára, ako boží nádych a výdych.

Ponorený do vnútorného ticha sa Ladislav zladil s tichom, ktoré presahuje človeka. Len ticho vedie do priestoru srdca, ktoré musí byť „kryštálovo čisté“. A k tomuto očisťovaniu srdca, vnútorného zraku, schopného vidieť, čo oči nevidia, mu pomáhalo práve ticho a samota, pokora a skromnosť - “protilátky“ k pýche a sebadôležitosti - cnosti, ku ktorým sám seba povzbudzoval. Nič z toho, čo mu dávala príroda, ho nenaučili na akadémiách.

Nepostrehol ako deň prešiel poludním a prekĺzol do popoludnia. Keďže sa slnko sklonilo k zemi ubudlo tepla a tiene sa opäť predĺžili. Len chladné teplo lúčov kĺzalo po kmeňoch stromov a ešte naposledy pohladilo les. Ladislav vstúpil do malej rokliny s potokom. Sklonil sa nad tečúci prúd a našiel priehlbinu, v ktorej sa voda krútila. Dlaňami si nabral vody a napil sa. Pár kvapiek sa mu zachytilo na striebristej brade až to pripomínalo zimné torzá rastlín nakláňajúcich sa z brehu, na ktoré mrazivo dýcha potok meniac ich na kryštálové lustre. Postál na mostíku a spomenul si ako tu pred necelým mesiacom vpíjal srdcom náladu, vytvorenú zimou, ktorá sa nechcela vzdať svojho panovania nad prírodou a prenechať žezlo jari a ešte naposledy zasypala kraj snehom. Scéna chladivého snehu v modrasto-fialkastých odtieňoch pokrývajúci konáre stromov v kontraste s ružovým súmrakom oblohy, ktorú zdobil kosák mesiaca mu utkvela v pamäti. Vedel, že ju raz prenesie na plátno. Mal príležitosť porovnávať zimný šat prírody s jarným. Každý z nich mal svoje čaro. Čistota, jednoduchosť či melanchóĺia snehu i pestrosť, sviežosť radosť ratolestí a lístkov.

O zimnom pôvabe si vtedy do denníka zaznamenal: „Tá ľahká snehová pokrývka robí materiál, takpovediac éterickým, jemnejším, jej prostredníctvom surový kompaktný materiál tak povediac zduchovnie.“

Díval sa dolu na tečúcu vodu a premýšľal. Šum potoka pôsobil hypnoticky a upokojoval jeho myseľ. Odnášal z nej všetko nepotrebné, nepevné. Zurčiaci potok v ňom prebudil spomienky z mladosti. Zrazu videl oba osobitné svety –mladosti a pokročilého veku – súčasne. „Treba všetko prekonať“, vravel si v tichu, „prekročiť úzke mantinely, som predsa súčasťou nekonečného priestoru a času“.

„Z celého tela je treba vytvoriť sklenenú šošovku, cez ktorú môže človek hľadieť do večnosti.“

Odkiaľ sa berie voda v tomto potoku a kam tečie? Nie je ako človek? „Človek prichádza na svet s celou svojou budúcnosťou. Jeho cesta je v hrubých črtách vopred predurčená“ pomyslel si. Aj tento potok má svoje koryto, bočné prítoky na ňom niečo zmenia, niektoré viac iné menej, do cesty sa mu postavia rozličné prekážky, ale nakoniec predsa len skúsenejší a silnejší dospeje do oceánu, k nekonečnosti. V tomto okamihu je zajedno so svojím zrodom i zo svojou budúcnosťou. Je teraz, napriek tomu že plynie, je jednou nemennou substanciou. Preto práve naopak možno dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Ponorený do týchto úvah zamieril rovno k rieke. Prešiel popri skalnej úžľabine, na stene ktorej sa mihotali vlny osvetlené ešte poslednými lúčmi svetla. Aj tento motív reflexie poddajnej vody na nepoddajnej hmote skaly ho fascinoval ( a niekoľkokrát sa k nemu v maliarskych štúdiách vrátil).

Keď došiel k rieke, z protiľahlého brehu práve odchádzal rybár. Zočil už len jeho siluetu vykreslenú večerným oparom, ktorý jemne zahaľoval konkrétne tvary do abstraktnej mäkkosti a akoby navracal všetko späť do pôvodnej jednoty. Na brehu rieky si sadol a siahol do vrecka, či ešte nenájde kúsok chleba a syra, čo mu včera dali pastieri, s ktorými sa družne zhováral na podtatranských poľanách. Nahmatal len zopár odrobiniek. No nič, pomyslel si, hlad mi urobí dobre, vždy vtedy vidím jasnejšie. Skúsil ešte druhé vrecko obnoseného kabáta, ale v ňom mal malú knižku od Tolstoja, jeho milovaného sprievodcu zo sveta ľudí. Z vnútra kabáta vytiahol skicár a načrtol si ohyb rieky, ktorý v šere večera strácal jasné obrysy a splýval s „nekonečným horizontom“. Sedel tu už neraz a vždy sa nechal uniesť týmto uchvacujúcim divadlom - na jeseň hmlistým, chladným, v sychravých tónoch tlmeným, inokedy farebným, magickým a žiarivým-ďaleko prekračujúcim hranice ľudskej predstavivosti. Čo však nie je možné pre človeka, je možné pre Stvoriteľa. A práve k nemu všetky javy ukazovali.

Miloval pokoj vody, no zavše mu pripomínala i svoju dravú silu. V myšlienkach sa zatúlal do minulosti, keď sa zúčastnil záchranných prác pri povodniach v Szegede. (Nemohol vtedy ani tušiť, že do záchranných prác sa zapojil i T.K. Csontváry- génius, maliar, s ktorým ho osud spojí tak, že obaja opustia tento svet v rovnakom roku a budú pochovaní na jednom cintoríne).

Všetci sme len kvapkami v rozľahlom oceáne. Avšak, kto pochopí kvapku srdcom, ba kto sa s ňou stotožní, čiže uvidí pravdu intuíciou a nie diskurzívnym uvažovaním, ten pochopí celý oceán. Len v prekročení duality subjekt - objekt, Ja-Ty, sa stáva človek skutočne slobodným. Na ceste tohto „sebaprekračovania“ bol Ladislav neustále, či už to tak pomenoval alebo nie. Aj preto sú jeho maľby krajín, najmä tých nedávnych viac ako krajinou. Sú meta-krajinami, pretože z nich dýcha esencia čistoty, zvrchovaný majestát, ktorý očisťuje vnímateľa a navracia ho k jeho vlastnému zdroju.

Čím viac sa človek očistí od seba, vyprázdni od ja, stane sa nádobou pre pôsobenie vyšších síl. Už to nie je maliar, kto maľuje. Je prostredníkom, ktorým je maľované.

Po dokončení skice si prečítal zopár riadkov z knižky. Tolstoj nabádal človeka k skromnosti. Zriekal sa vlastníctva zeme ( a ako šľachtic jej mal dosť ) a rozdával majetok mužíkom, čo mu prinieslo nemálo svárov s vlastnou rodinou. Ladislav taktiež nelipol na svojom majetku. Vedel, že uspokojiť sa s málom je veľkým krokom k slobode a i vďaka tomu sa cítil „slobodnejší ako vták“.

Obrazy rozdával chudobným, ľuďom z periférie spoločnosti, u ktorých videl čestnosť, jednoduchosť i mravnú silu, ktorú u dekadentnej a hýrivým životom rozmaznanej šľachty nenachádzal. Možno i preto ho jej predstavitelia neraz nazývali “starý blázon.“ Nevedeli pochopiť jeho nelipnúci vzťah k vlastnej práci a jej výsledkom. Nevedeli prijať bezstarostnosť s akou sa zriekal svojich malieb a rezignovanosť – ku ktorej po čase dospel - na akékoľvek vystavovanie diel na verejnosti. I v tomto postoji Ladislav aplikoval do života ideál nepripútanosti k plodom svojej práce, ktorý prijal z Mahájány či z Bhagavadgíty. V súlade s týmito náukami sa usiloval pracovať pre dobro všetkých. Podľa mahajánskeho ideálu, každá cítiaca bytosť musí byť milovaná až po „ posledné steblo trávy“.

Potreba tvoriť bola prirodzenou funkciou jeho bytosti, tak ako dýchanie. Bola potrebou duchovnou, ktorá jediná umožňuje človeku byť v dotyku s najvyššou Skutočnosťou a vedie k slobode. I z tohto dôvodu ho obraz zväčša zaujímal len pokiaľ ho tvoril. Maľovanie sa mu tak stálo nástrojom seba-tvorby, seba-prekračovania, metanoie.

I vďaka tomu vnímal celé dielo prírody a jej krásu odlišne ako väčšina umelcov jeho doby. Tušil, že v stave kontemplácie bdelosti a pokoja je možné vnímať krásu inak. Ako objektívnu hodnotu, ako princíp, ktorý nezávisí na manifestácii a už vôbec nemá nič do činenia s ľudským vkusom, ktorý je „ľudský príliš ľudský“, vnímajúci krásu ako ľudia v Platónovom podobenstve o jaskyni.

Oslobodený človek – mudrci a mystici sa vo vnímaní krásy zhodujú, vedia, že láska ku kráse je láskou k Bohu, pretože krása uchopená s láskou je Pravda v tom zmysle ako to vyjadril Platón.

„Oslobodená duša napokon uvidí večnú Krásu, nie rastúcu alebo rozkladajúcu, nie pribúdajúcu či ubúdajúcu, ktorá by bola čestnou tu a nečestnou inde, ktorá by závisela na okolnostiach a mieste, ktorá by bola čestná len k niekomu a inému nie; nezjaví sa jej krása v podobe tváre či ruky, ani stelesnená v akejkoľvek forme...či nebeskej alebo pozemskej; ale Krása absolútna...jednoduchá a trvajúca na veky; krása, ktorá sama prepožičiavajúc svoju cnosť všetkým krásnym veciam, ktoré sa rodia a hynú, nepodlieha žiadnym zmenám a z ktorej neubúda.“

Zošerilo sa a Ladislav, sotva vidiaci na slová v knihe, ktorú držal vo svojich štíhlych, postupne chladnúcich prstoch, už prestal vnímať obsah, ponorený do myšlienok a úvah. Večerný závan chladu ich odvial. Zadíval sa ešte naposledy smerom k miestu, kde za horizontom zapadlo slnko, čo prezrádzalo nejasne tušené svetlo na potemnenej oblohe. Vo vzduchu ostal už len slabý závan vône rastúcej trávy, ktorú ohriali denné lúče slnka.

Precitol a uvedomil si, že každé svetské dobro a problémy sú pominuteľné, že skutočný domov človeka je tam, kde je dôležité len to, čo je večné, že človek z tejto večnosti prichádza a po skúsenostiach v pozemskom čase sa do večnosti vracia . Tú večnosť Ladislav prirovnával k svetlu, ktoré je skryté v srdci a ak už pre nič, tak práve pre ňu samotnú je nutné človeka milovať. Je božou podstatou v každom človeku.

Večerná hmla vyvolala obraz, vďaka ktorému

sa Ladislav priblížil k poznaniu, že okolo každého človeka, ktorý sa narodí do sveta „sa zhmotní svet zosnovaný z nepriehľadnej hmly, on stojí uprostred a nevidí. Nech sa odhodlane vyberie akýmkoľvek smerom, musí sa dostať z temnoty, ktorú zo všetkých strán obklopuje more večného a nezmerateľného svetla.“

A k nemu chcel kráčať: „Musím vstúpiť viac do seba a spoznať cestu, ktorá vedie do svetla.“

Rýchlo prešiel okolo nábrežia, kde sa v zime na zamrznutej rieke s potešením korčuľoval medzi šantiacimi deťmi. Pozdravil sa s pohoničom, ktorého dobre poznal a niekoľkokrát ho skicoval; (skicovanie alebo maľovanie-teda koncentrované pozorovanie je istým kľúčom ku skutočnému poznaniu). Cez park, ktorý už pohltila tma večera - ako aj obľúbenú lavičku, na ktorej sedával ba neraz i zadriemal - sa dostal k bráne rodinného kaštieľa. Strážsky kaštieľ ho akoby strážil od nástrah okolitého sveta - veľkých miest Viedne, Paríža, Budapešti so všetkou svetskosťou, leskom i biedou.

S dobrým pocitom a novým odhodlaním k prehĺbeniu kvality života došiel po vŕzgajúcich schodoch do svojho ateliéru. Kabát prevesil cez jedinú stoličku v takmer prázdnej miestnosti- ktorá mu pripomínala nevyhnutnosť jednoduchosti a vyprázdňovania mysle. Zažal sviecu a zadíval sa na nedokončené obrazy, ktoré tu ležali opreté o stenu. Naplnený povzbudivými myšlienkami, ktoré mu zvestovala príroda si ešte stihol poznamenať zmeny, ktoré na obrazoch vykoná. Ale až zajtra. Dnešok priniesol veľa a v pokoji to musí prijať. Zažal sviecu i na malom obyčajnom stolíku a než privrel okno, pozdravil vychádzajúci mesiac, okolo ktorého obloha vytvorila svetlý prstenec. Nadovšetko miloval mesačné noci, to mystérium života, čo ukrýva tušené. Neraz vychádzal na prechádzky práve za súmraku, zahalený tmou, vzďaľujúc sa svetu vonku, približujúc sa svetu vo vnútri. Áno, občas sa musel vzdialiť ľuďom a stráviť deň v tichu, práve kvôli nim, aby im napokon mohol poskytnúť slová útechy a múdrosti, ktorým je práve ticho živnou pôdou.

Od ľudí k prírode, z prírody k ľuďom.

Zapísal si ešte pár riadkov a predsavzatí do denníka a dívajúc sa na mesiac zaspal. Plameň sviece ešte chvíľu tancoval a kreslil po stene mihotavé abstraktné obrazce, kým ho prievan neuhasil a odvial, kto vie kam.

Doslov

Príbeh na predošlých stranách je voľne inšpirovaný životom Ladislava Mednyánszkeho, výnimočného maliara a dobrého človeka, narodeného v Beckove 1852 do šľachtickej rodiny a zomierajúceho v samote vo Viedni 1919.

Jeho životné dielo - stovky malieb a kresieb krajín a ľudí nás oslovuje rovnakou mierou ako jeho život, v ktorom sa usiloval prekročiť všetky putá na ceste k slobode a svätosti. Na ceste po ktorej kráčalo len niekoľko výnimočných osobností a mudrcov, o ktorých hovoria dejiny. Stali sa tak svetlom, aby svietili na cestu tým, ktorí sa rozhodnú kráčať v ich šľapajach.

Hoci jeho život i vďaka náročným predsavzatiam nebol ľahký („život ani mne neustlal na ružiach“), predsa len sa bolesti a nevyhnutné utrpenie („viem, že trápenie očisťuje“) stali úzkym mostom na breh k večnosti, k domovu, kam sa každý musí vrátiť („my máme skutočný domov tam, kde je dôležité už iba to, čo je večné“). Pozemské skúsenosti vnímal Ladislav Mednyánszky ako schody, k tomu čo je nepominuteľné: „...pozemské veci sa neustále menia, ale to čo patrí výhradne do ríše duše, žije večne“, zapísal si do denníka v lete 1915.

Prvý denník si zaviedol v mladosti, aby si v ňom zaznamenával dojmy z ciest a potuliek prírodou a najmä kvôli kontrole svojho vnútorného života, jeho rozvoja a zrenia. Vytrvalo v ňom nabádal sám seba k posunu („Mojou prvoradou povinnosťou je rásť, vyrásť z premenlivej atmosféry...“) a zmene

( „zmením svoj spôsob života“). Krokmi k premene mali byť duchovné prebudenie...(“treba sa zobudiť, zahĺbiť a utiahnuť do seba“), vnútorná sústredenosť (“musím sa koncentrovať smerom do vnútra“) a napokon - znásobenie nesebeckej lásky („viac lásky a ešte viac nezištnosti než je vo mne dosiaľ“) a pomoci („ treba sa neustále vzmáhať, aby sme mohli slúžiť čo najoddanejšie a najúčinnejšie“). Ladislav Mednyánszky bol na ceste k uskutočneniu slobody v službe . Čím viac dozrieval a oslobodzoval sa z pozemských pút, tým viac dôvery v Boha nadobúdal („všetko má pôvod v Bohu“). A zároveň to platilo i naopak- tým viac bol nezávislý a bez obáv („teraz viem, že sa ničoho netreba obávať“). Zriekanie sa majetku, nepripútavanie sa k osobnému vlastníctvu sú nevyhnutnými krokmi k realizácii vnútornej slobody - teda k tomu, čím vo svojej podstate každý je, k Imago Dei : „Ak si raz človek nepraje nič a naozaj ničoho sa nebojí, začína byť človekom. Vtedy začína vidieť a počuť správne.“

Na tejto ceste, po ktorej celý život kráčal, hoci sa neraz potkol a zastagnoval, cítil nevyhnutnosť dištancovať sa od vonkajšieho sveta, od labyrintu vášní, sveta náhod a premien, sveta zvodov a biedy, sveta padlého, čakajúceho na nasmerovanie a „upriamenie pozornosti inam“- („Vonkajší svet treba brať na vedomie len do tej miery, do akej pestuje vnútorný a najvnútornejší život“). Ale tak ako v mladosti od sveta unikal, tak sa posilnený prírodou do neho navracal, aby mohol byť oporou núdznym („...nesmiem klesať na duchu,.. musím sa zaktivizovať a skôr dávať impulzy ako ich čakať od druhých“ ).. pričom veril, že hýbateľom sú v každom viera, láska, nádej a nevzdával sa ich do konca života.

„Snáď mi Boh dá ešte silu, veď pre seba už nič nepotrebujem.“