Idea Absolútna v Isláme a Kresťanstve

Všetko, čo je pravda, kýmkoľvek vyslovená je od Svätého Ducha.

Sv. Ambróz

Na tomto mieste by sme radi venovali niekoľko slov spoločným črtám tradície Islámu - ktorý nie je len náboženstvom Blízkeho Východu - a Kresťanstva, k odkazu ktorého sa hlási Európa, najmä v časoch, keď je Islám jednou z najdiskutovanejších spoločenských tém. Isteže, nie je možné zatvárať oči pred hrozbami fundamentalizmu, ktorý v mene Boha ničí všetko, čo mu stojí v ceste. Z toho istého hľadiska nie je možno zatvárať oči ani pred tým, čo fundamentalizmom v súvislosti s Islámom nie je, ale naopak je nutné upriamiť zrak (a s ním srdce) na to, čo by mohlo preklenúť “priepasť“, medzi oboma náboženstvami, rozširujúcu sa nielen priamo vďaka extrémistom na oboch stranách, ale i nepriamo vďaka médiám, ktorých záujem je niekde úplne inde.

Práve otvorené srdce môže byť tou spoločnou cestou, po ktorej je možné kráčať pri odlišovaní zŕn od pliev, čistého a prekrúteného, pôvodného a skorodovaného a úprimne preniknúť k jadru obidvoch náboženstiev.

Nepochybujeme, že zjavené náboženstvo je tu preto, aby poskytlo ľuďom kľúč k bráne Záhrady Pravdy. Islám ako posledné zjavené náboženstvo nemusí nevyhnutne znamenať, že „kľúče“ predošlých náboženstiev sú už staré a neodomykajú brány, na ktoré človek zúfalo klope. So zjavením je daný človeku nie nový alebo lepší „kľúč“ ale „kľúč“, ktorý je prepracovaný v súvzťažnosti s potrebami danej doby a priestoru, aby človeku pomohol objaviť pravdy napísané vo večnom písme v samotnej podstate človeka. K tomuto večnému písmu odkazuje Biblia výrokom, ktorého zmysel sa vyjavuje len skutočne „smädným po pravde“: „Pred tým než Abrahám bol, ja som“. Táto zámena časov, hovorí o nadčasovosti, resp. ahistorickosti nadosobného Boha, ktorý sa prostredníctvom osobného zjavuje v rozličných formách, rozličným národom. K tejto večnosti sa v Isláme vzťahuje výrok Proroka. „Bol som Prorokom, ešte než bol Adam medzi hlinou a vodou.“

Kľúčovým je obnovenie zmyslu pre posvätno, prostredníctvom poznania, lásky a metód, pretože toto obnovenie je znovu-spojením človeka s Absolútnom a s jeho pôvodnou podstatou, v ktorej znie každý človek spoločným tónom. Na ceste k nim Islám začína antropomorfickou podstatou človeka. A hoc sa zdá, že Kresťanstvo začína padlým človekom a jeho hriechom, k jeho božskosti predsa len odkazuje výrokom: Bohovia ste. Tento výrok, nebezpečný v ústach nevedomého, nás vracia k našej primordiálnej podstate, čistej nevinnosti. Ale človek sa bude zbytočne snažiť pochopiť, že Ja som Brahma (ak použijeme hinduistickú terminológiu) skôr než pochopí, že Ja nie som Brahma. Tu vstupuje na cestu pokora, ktorej obe náboženstvá venujú veľkú pozornosť a bez ktorej nie je možné dosiahnuť cieľ. Ruka je podaná každému jednotlivcovi a azda najdôslednejšie ju vystihuje patristická formulácia: Boh sa stal človekom, aby sa človek stal Bohom. Inými slovami Absolútno sa stalo relatívnym, aby sa relatívne stalo Absolútnom. Je len jedno Absolútno, nadčasové a nad priestorové manifestujúce sa v čase a priestore.[1] Boh totiž poslal v každej dobe, každému národu[2] posla... „A národ každý má posla svojho“ uvádza sa nielen v súre Jonáš ale aj v súre Hrom: „A nestalo sa, aby posol, ktorý si priniesol znamenie bez Božieho dovolenia...“ ktorá dodáva, že „každé obdobie má vlastné Písmo“ (Korán 13:38 a 28:78) „tak ako Tóru, aj Evanjelium“ (Korán 3:2, 5:50), pričom na mnohých miestach Korán práve kvôli tomu zdôrazňuje „aby nebolo žiadneho donucovania v náboženstve“ (42:13 alebo 2:257), pretože „Ak by Boh chcel, bol by vás učinil jediným národom“ (5:53, 42:6) a nabáda: „Dodržujte náboženské úkony a neškriepte sa kvôli nim, pretože On vám uzákonil ako náboženstvo, to čo kedysi uložil Noemovi, Abrahámovi, Mojžišovi a Ježišovi.“ (42:11).

Pravdaže človek nachádza v Koráne aj výroky, ktoré protirečia výrokom práve spomenutým ( i keď by bolo možné povedať, že práve tieto výroky protirečia výrokom, v ktorých sa zrkadlí výlučnosť Islámu.) Protirečia si však (zdanlivo) asi práve tak, ako mnohé výroky v Starom i Novom Zákone. Boží hnev však predchádza Božia milosť (inak by nezačínala každá súra v Koráne: „V mene Boha Milostivého a Súcitného.“ Práve preto je o to dôležitejšie čítať ich v kontexte a vidieť za nimi skrytý, ezoterný význam, ktorý sa odhalí dôsledným štúdiom a skôr intelektuálnej intuícii, oku srdca než rozumu. Koniec koncov „K Bohu sa uskutoční návrat všetkých a Boh poučí človeka o tom, v čom boli v rozpore.“ (Korán 5:53).

Tak ako Biblia i Korán určil človeku „pravidlá a cestu vyšliapanú“ a vystríhajú pred pokrytcami a farizejmi. Podľa Koránu „Zbožnosť nespočíva v tom, že obraciate svoje tváre smerom k východu či západu, ale zbožný je ten, kto uveril v Boha, v deň súdny, v anjelov, Písmo a prorokov a rozdáva z majetku svojho... príbuzným, sirotám, núdznym, po ceste božej kráčajúcim, žobrákom... a ten, kto modlitbu dodržuje a almužnu udeľuje.... .“[3]

Vráťme sa v tomto doslove, ktorý si v žiadnom prípade nenárokuje byť teologickou či vyčerpávajúcou komparatívnou štúdiou, k úlohe, ktorú si vytýčil a uveďme v zhrnutí základné piliere, na ktorých obe náboženstvá budujú svoju cestu do Záhrady Pravdy a dogmy, o ktoré sa putujúci veriaci opierajú.

1. Pre Kresťanstvo a Islám je spoločné prijatie Písma svätého a Slova Božieho.

2. Obe si uvedomujú realitu ducha v nás, teda, že nie sme len telo, či psyché.

3. Obe prijímajú Spirituálny svet mimo nášho subjektívneho sveta.

4. Centrálnym jadrom oboch náboženstiev je nesmrteľnosť duše.

5. Modlitba a jej účinnosť je pre Kresťanstvo a Islám najpriamejším spôsobom komunikácie s Bohom

6. Spoločnou je i potreba etických princípov, riadiacich životné postoje človeka na zemi, a presvedčenie, že naše činy majú dôsledky, ktoré prekračujú tento svet.

7. Veria v konečný súd a eschatologickú realitu.

8. Spoločne prijímajú realitu dobra a zla.

9. Disponujú vierou v Milosrdenstvo a spravodlivosť.

10. Múdrosť Boha sa odráža v Jeho stvorení.

11. Presvedčenie, že smerujeme k Bohu v tomto živote, sa prejavuje najmä v mystike oboch náboženstiev, ktorá splodila svätcov.

12. K poznaniu a viere nás pozýva mnoho mudrcov a svätcov na jednej i druhej strane. Anselm z Cantenburry, Majter Eckhart, J. Böhme či Íbn Arábí, Rúmí, Ghazzalí, ak spomenieme aspoň niektorých.

Ako vidíme Absolútno je jediným spoločným vrcholom, ku ktorému sa upínajú všetky náboženské cesty. Medzi-náboženský dialóg (nezamieňajme si ho s úsilím o eklektizmus, povrchný ekumenizmus - relativizovanie náboženskej pravdy), ktorého dôležitosť v dnešnom svete je nevyhnutná, môže priniesť plody len ak prijme, že cesta k vrcholu nie je len jedna. Sophia perennis s jej metafyzickým rozlíšením jednoty náboženstiev a nemennej podstaty človeka sa musia stať východiskovým bodom pre vzájomné pochopenie a harmonické spolunažívanie stúpencov jednotlivých ciest. Pre úprimne hľadajúcich, ktorí sú ochotní na tejto ceste vytrvať a priniesť obeť, pre tých, ktorí po tejto ceste došli najďalej, sa slová islamského mystika Rúmiho, stanú ich vlastnými slovami, hlasom, ktorý už veľakrát počuli volať zvnútra:

„Nie som ani kresťan, ani žid, ani Peržan ani muslim. Nepochádzam z Východu ani zo Západu, ani zo zeme ani z mora... vzdal som sa duality vidiac, že oba svety sú jedným. Hľadám som Jedného, spoznávam som Jedného, vidím Jedného, vzývam Jedného. On je prvým, on je posledným, on je Vonkajším, on je Vnútorným.“

„Otázkou nie je to, či si vyberieme Islám, alebo Kresťanstvo ale to, či rozlišujeme v každom náboženstve Absolútno a či chápeme, že invokácia Absolútna je esenciou všetkých náboženských praktík“. Slová F. Schuona vystihujú posolstvo, ktoré je nutné sprítomňovať[4] a priamejšie ho vyjadruje už len azda prirodzená múdrosť amerického Indiána:

„Veľký Duch vám dal vašu cestu modlitby a nám dal našu cestu modlitby, to je všetko.“

[1] Čo potvrdzuje samotná šaháda: „Nie je Boha okrem Boha“ a Kristov výrok: „Prečo ma nazývaš dobrým, nik nie je dobrý, iba jediný – Boh“ (Mr, 10, 18). Druhá časť šahády: „A Mohamed je jeho prorokom“ koreluje s Kristovým: Otec je väčší ako ja (Jn, 14, 28); resp. Mohamedovo: „ Ten, kto videl mňa, videl Boha“ s Kristovým „Nik nepríde k otcovi, ak nie cezo mňa“, čo len spečaťuje sprostredkovateľskú funkciu vyslanca Božieho na zemi, Slova, ktoré sa telom stalo. [2] Naprieč všetkým národom a vekom je Boh, aj keď nie rovnakými obradmi a metódami, uctievaný, pretože je to prirodzené. (Marsilio Ficino) [3] Je to práve ruka žobráka, ktorá nás dvíha k nebu.

[4] Vzťahu Kresťanstva a Islámu, ich spoločným prienikom a vzájomnému porovnávaniu ich exo-ezoterických štruktúr sa Schuon venuje najmä v knihe Christianity/Islam (Perspectives on Esoteric Ecumenism), World Wisdom Books 2008, Understanding Islam, (World Wisdom Books 2011) alebo v kap. Kresťanstvo a Islam, Transcendentná jednota náboženstiev, Hronka 2020. Na Súfizmus a podstatu Islámu upriamil svoju pozornosť v diele Sufism, Veil and Quintessence, World Wisdom Books, 2006.