Duchovné cnosti

Frithjof Schuon

Odhliadnuc od čisto formálnych faktorov kontemplatívneho života,[1] ktoré nezahŕňajú priamo intelektuálnu a morálnu hodnotu človeka, môžeme povedať, že spiritualita sa klenie medzi metafyzickou pravdou a cnosťou človeka, či skôr, že má absolútnu potrebu oboch rovín, aj keď nemôže byť obmedzená len na jednu z nich. Prítomnosť metafyzickej pravdy v našej mysli je sama o sebe neúčinná, pokiaľ ide o náš konečný cieľ. Podobne, cnosti oddelené od pravdy nemajú moc povzniesť nás nad samých seba – ak vôbec môžu prežiť – pretože len pravda môže prekročiť úroveň našej podstaty.

Pravda nám umožňuje pochopiť cnosti, dávajúc im všetku ich kozmickú veľkosť a účinnosť. A cnosti nás zasa vedú k pravdám a transformujú ich na reality, ktoré sú konkrétne, videné a prežívané.

***

Všetko sa točí okolo pravdy a vôle; jedno musí prenikať druhým. Pravda osvecuje vôľu, ktorá, ak je osvietená, oživuje pravdu. Z pohľadu padlého človeka je pravda mŕtva a vôľa slepá. Pravda je život, ale v ľudskom vedomí sa javí a priori ako mŕtvy jazyk.

Inteligencia je ničím bez pravdy, a bez cnosti nie je schopná obsahovať pravdu skutočne primeraným a stabilným spôsobom. Čo sa týka vôle, nie je ničím bez cnosti a bez pravdy nemôže uskutočniť cnosť do hĺbky a celostne.

Pravda je to, čo musíme vedieť: Absolútne a relatívne, a v ich styčnom bode - ak to tak môžeme povedať – Božiu vôľu v jej celej komplexnosti. A pokiaľ ide o cnosť je to pokora[2] a milosrdenstvo. Pravda, v jej prejave, obsahuje niečo aj z pokory aj milosrdenstva; pokora je falošná, pokiaľ nie je pravdou ani milosrdenstvom a milosrdenstvo je falošné, pokiaľ nemá pravdu ani pokoru. Cnosti sa navzájom podmieňujú.

Pravda sa stáva cnosťou, keď sa prejaví na rovine našej vôle, a vtedy je vierohodnou a úprimnou.

***

Tri základné cnosti – pravdivosť, milosrdenstvo, pokora – musia preniknúť až do myslenia, keďže myslenie je tiež činom. Neexistuje sféra činnosti, do ktorej by cnosti nemali zasahovať. Keď sa rýdza pravda manifestuje, nemôže bez cností, pretože manifestácie je činom.

Pokora znamená pozerať sa na seba v obmedzujúcom stave individualizácie; znamená to zamerať svoj pohľad na ego, obmedzenie, ničotu. Milosrdenstvo znamená pozerať sa vôkol seba: znamená to, vidieť Boha v blížnom a vidieť seba v Ňom, hoci tentokrát nie ako holé obmedzenie ale ako stvorenie Boha, stvorené na Jeho obraz. Pravdivosť znamená vzhliadať k Pravde, podriadiť sa jej a pripútať sa k nej, byť prenikaný jej neuhasiteľným svetlom. Každá z troch cností sa musí nachádzať v každej z ostatných, sú si sebe navzájom kritériom.

***

Dobročinná pokora nezapríčiňuje klebety a teda nezraňuje blížneho; nesmie byť opakom seba vyhladenia, pretože to je jej cieľom.

Pravdivá pokora sa vyhýba preceňovaniu: cnosť sa nesmie priečiť pravde. Ale môže byť "pravdivejšou" ako nejaká vonkajšia a sterilná pravda. V takom prípade je to cnosť, ktorá je pravdou a protiklad je len zdanlivý.

Pokorné milosrdenstvo sa vyhýba zbytočnému vystatovaniu; človek sa nemôže pýšiť svojou štedrosťou: "Nech tvoja ľavá ruka nevie, čo činí tvoja pravá ruka." Dar seba by mal byť predovšetkým vnútorný; bez takého daru je vonkajšie milosrdenstvo zbavené duchovnej hodnoty a požehnania.

Pravdivé milosrdenstvo je si vedomé podstaty vecí: Nie som menej ako môj blížny, pretože tiež existujem a mám nesmrteľnú dušu. Na druhej strane však môže mať istý vyšší zámer prednosť pred nižším zámerom blížneho. Vo všeobecnosti má spirituálny zámer prednosť pred dočasným záujmom, či už ide o „blížneho“ alebo o „seba“g.

Pokorná pravdivosť neschová našu nevedomosť; predstierať vedomosť, ktorou nedisponujeme škodí vedomosti, ktorou disponujeme.

Milosrdná pravdivosť nebude nič popierať, preto aby umožnila pochopenie pravdy; ak je pravda dobrom, taktiež by mala byť darom.

Vyhladenie ega, dar seba, realizácia pravdy. Dalo by sa povedať, že tieto postoje korešpondujú so stupňami – či stavmi – očisty, expanzie, jednoty. Sú troma ,,dimenziami" dokonalej gnózy.

***

Duchovná cnosť nie je ničím iným, než vedomím reality; je prirodzená – ale nepodstatná – ak je sprevádzaná pocitom. Ak je čisto sentimentálna, v tom zmysle, že si nie je vedomá reality, ktorej patrí, môže mať relatívnu prospešnosť, ale aj tak zostáva duchovnou prekážkou a zdrojom omylov.

***

Ak je metafyzika posvätná, znamená to, že nemôže byť prezentovaná akoby bola len profánnou filozofiou postačujúcou samej sebe, čiže, neprekračujúcou oblasť mentálnych pochodov. Je nelogické a nebezpečné hovoriť o metafyzike bez toho, aby sme brali na zreteľ jej morálnu stránku, ktorej kritéria pre človeka sú v jeho správaní vo vzťahu k Bohu a blížnemu.

***

Kľúč k pochopeniu duchovnej nutnosti cností spočíva v skutočnosti, že metafyzické pravdy sa odrážajú vo vôli a nielen v Intelekte a rozume. Daným principiálnym pravdám zodpovedá konkrétny vôľový postoj; to je nevyhnutný aspekt – či dôsledok – princípu, že "poznať znamená byť".

***

Duša je strom, ktorého korene sú pevne vrastené do „sveta“- do vecí, či už v nás alebo okolo nás, ktoré je možné cítiť, chutnať, žiť; „svet“ je rozmanitosť a vášnivé hnutia, ktoré naň odpovedajú, či už v tele, v cite, alebo v myšlienke.

„Len jedno je potrebné“[3] a to - premiestniť naše korene do toho, čo sa javí ako ničota, prázdnota, jednota. Keďže duša nemôže zasadiť korene do prázdna, prázdno sa vtelilo do symbolu; je vo všetkom, čo nás približuje k Bohu.

Je jedna veľká istota v živote a tou je smrť; ktokoľvek skutočne rozumie tejto istote, je už v tomto živote mŕtvy. Človek sa sotva zaoberá minulým utrpením, keď je v súčasnom stave šťastný. Čo je v živote minulosťou, nech by to bolo akokoľvek významné, už viac neexistuje. Avšak všetko bude jedného dňa minulosťou; to je to, čo človek chápe v okamihu smrti; tak je budúcnosť už časťou minulosti. Vedieť o tom, znamená byť mŕtvy; a to je spočívať v pokoji.

Ale je tu ešte jedna istota v živote - či môžeme mať túto istotu, záleží len na nás -

je to istota života v Božej vôli; táto istota kompenzuje smrť a poráža ju. Povedané inak: ak máme istotu, že sme v súlade s Božou vôľou, istota smrti je plná sladkosti. Takto môže byť zmysel života na zemi zredukovaný na dve istoty: na neodvratnosť nášho osudu a zmysel či hodnota našej vôle. Nemôžeme sa vyhnúť zmyslu života o nič viac ako smrti; tento veľký odchod, ktorý nevrhá žiadny tieň pochybnosti, nám dokazuje, že nemáme slobodu konať bez ohľadu na to, že od tohto okamihu by sme sa mali zladiť s vôľou, ktorá je silnejšia ako naša vlastná.

[1] Rituály, obrady, modlitby (pozn. prekladateľa) [2] Toto slovo je použité v jeho etymologickom zmysle, nezávislé od sentimentálneho nádychu, ktorý v skutočnosti nadobudlo. Slovo ,,pokora" vyjadruje základný postoj nezávislý od akejkoľvek konkrétnej sentimentality, čo sa rovná tomu, že emocionálne sprievodné javy sa môžu líšiť v závislosti od uhla pohľadu. [3] Luk 10,42 (Pozn. prekladateľa)