Csontvary v perspektíve Sophie Perennis

Protiváhou zmätku v nábožensko-filozofickej oblasti 20. a 21. storočia je smer nadväzujúci na pôvodnú Tradíciu. Nazýva sa tradicionalizmus, alebo tiež perennializmus (lat. perennis- stály, večný), ktorého bázou je idea Sophie Perennis (večná múdrosť). Podľa perennialistov sa v hĺbke jednotlivých náboženstiev nachádza spoločná Tradícia.

“Sophia perennis” bola hlásaná prorokmi a svätcami v každej epoche, cez Platóna, Majstra Eckharta, Rúmího (ak spomenieme aspoň niekoľkých) až do dnešného veku. Všetky náboženstvá sveta, bez ohľadu na ich kultúrny a historický kontext, sú rozličnými vyjadreniami tejto Pravdy, rôznymi formami tejto Múdrosti, rôznymi cestami k rovnakému vrcholu, rôznymi dialektmi tej istej reči. Aj keď sväté písma svetových náboženstiev sú nepopierateľne rôznorodé, boli zjavené tak, aby ich učenie zodpovedalo sociálnym, duševným a duchovným potrebám danej epochy a národa.

Sophia perennis je teda centrálnou ideou, na ktorú nadviazala línia predstaviteľov perennialistickej (resp. tradicionalistickej) školy. Zakladateľskú generáciu v prvej polovici 20.storočia tvoria tri významné osobnosti: René Guénon, Ananda Kentish Coomaraswamy, Frithjof Schuon a ich pokračovatelia Martin Lings, Titus Burckhardt, Huston Smith, Seyyed Hossein Nasr,[1] ktorí rozvádzajú ideu, že každé svetové náboženstvo sa rozvíjalo z jedného kmeňa tej istej univerzálnej pravdy a pod povrchovými rozdielmi je možné objaviť ich hlbší, jednotiaci duchovný význam, "trancendentnú jednotu", ktorá poskytuje prostriedky k realizácii najvyššieho ľudského stavu - Božskej prirodzenosti, na ktorú náboženský pluralizmus rezignoval.

Perennialisti špecificky definujú pojem “Tradícia“. V ich ponímaní Tradícia v sebe zahŕňa ideu prenosu (lat. tradere). Pre Guénona a jeho následovníkov nie je Tradícia pôvodu ľudského, skôr je považovaná za nadľudský, nadrozumový princíp zjavený transcendentnou skutočnosťou, ktorý prostredníctvom intelektuálnej intuície viaže človeka k jeho duchovnej podstate.

Tragédiou západného sveta od čias renesancie je podľa Guénona spretrhanie všetkých väzieb s večnou múdrosťou - Sophiou perennis.

V dôsledku toho sú v modernej epoche všetky sféry života poznačené procesom degenerácie stanovísk, ktoré boli napr. v stredovekom svete podporované tými, ktorí Tradícii rozumeli. V rozličných postojoch a tvrdeniach kráčal po "slnečnej ceste" paralelne s večnou múdrosťou i Tivadár Kosztka Csontváry.[2]

UMENIE A UMELEC

Cieľom umenia je podľa Csontváryho očisťovať dušu od „špiny“. Umelec by mal byť apoštolom Božského a manifestovať ducha v kráse, harmónii a dobre.

Podľa perennialistov podstatou umenia nie je evokovanie emócií, sprostredkovanie dojmov, ale zviditeľnenie neviditeľného pomocou symbolov, vyjadrenie večného v čase, nekonečného v priestore, nadformálneho vo formách. (Takáto podoba umenia bola vlastná starovekým kultúram, domorodým kmeňom, či sakrálnemu umeniu pred renesanciou.)

Jednou z principiálnych téz Sophie Perennis týkajúcich sa umenia je, že umenie nemá imitovať prírodu, ale spôsob akým príroda tvorí. To korešponduje s výrokom Csontváryho: „Na základe nad-subjektívnej vízie, umelec nemaľuje -neopakuje, ale tvorí. Nepripevňuje na plátno zrkadlový motív prírody, ale tvorí samostatnú substanciu“. Dodajme, že na to, aby umelec tvoril autentické diela, musí sám kráčať cestou cnosti, kontemplácie, poznania. Vyprázdňovať svoje ja (ego a túžby), aby mohol byť naplnený vyšším, Božím vnuknutím, Božskou esenciou (vacare Deo).

Vytváranie nesmrteľného diela je podľa Csontváryho možné len s „vnorením sa do pravdy a dosiahnutie pravdy je možné len od Boha. Ten, komu bolo darované tvoriť dostal i dar nesmrteľnosti”. To je aj skutočný význam pojmu inšpirácia - In Spirito (v Duchu), princíp na základe ktorého umelec tvorí. Platí to aj naopak. Podľa Csontváryho je pre priblíženie sa k Bohu bezpodmienečne potrebné, aby mal človek čisté vnímanie, neovplyvnené pochodmi mysle. Skutočné oslobodenie, pochádzajúce zo schopnosti vymanenia sa spod tohto vplyvu sa prejaví v tvorivej sile.

Niekedy sa práve tragický osud, podpíše pod duchovnú transformáciu človeka, čo potvrdzujú nasledujúce maliarove slová: „Človek je stvorený tak, že sa prirodzene kĺže k vonkajšiemu a potrebuje ranu, aby ho priblížila ku kráľovstvu nebeskému, ktoré je v tebe a mimo teba“, čiže aby obrátil na povrch zameraný pohľad do vnútra. V prípade Csontváryho to bola napr. katastrofa povodne v Szegede v roku 1789, ktorá mu spôsobila mentálny otras a vyvolala existenčné otázky. Tento otras pomenoval pojmom "Tremendum".[3]

📷 📷 📷

O pohrúžení sa do seba, kontemplácii hovoria obrazy: Modliaca sa starena, či Mária z obrazu Máriina studňa v Nazarete (ktorá vopred vníma osud svojho Syna, budúceho spasiteľa) alebo obraz Marocký učiteľ predstavujúci tradičnú líniu odovzdávania múdrosti, na Blízkom Východe.

K Tradícii odkazuje Csontváry aj obrazmi s kresťanskými chrámami a mešitami, z ktorých muezíni zvolávajú k modlitbe, kde kvitnúce mandľovníky hovoria o nádeji, o jari – večnej sviežosti, ktorú prináša život modlitby.

📷

📷

"Suverenita človeka kráčajúceho duchovnou cestou ako aj suverenita veriaceho starých časov, bola najdôležitejším spojením s Božským svetom", uvádza Csontváry a dodajme, že pretnutie tohto spojenia viedlo aj úpadku umenia, ktoré maliar jasne vnímal. Oproti ranému gréckemu umeniu, ktoré ako píše súviselo s Božím vnuknutím, neskoršie rímske umenie súviselo s Bacchom a matematickou perspektívou: „Ešte aj v 15.storočí, proti inžinierskej perspektíve Leonarda, jedine Raffaela navštívilo pozitívne vnúknutie - bol zasvätený do plenérovej perspektívy, ale najvyšší stupeň zasvätenia nedosiahol.“

Csontváry tvrdil, že "iba diela inšpirované Bohom majú schopnosť povzniesť sa nad studenú, vypočítavú, mŕtvu perspektívu."[4] Aj preto špecifickým spôsobom definuje pojem Génius ( v zhode s ponímaním predstaviteľov Sophie Perennis) .

GÉNIUS

Špecifickým spôsobom poníma Csontváry pojem Génius. Podľa neho je génius často zamieňaný s talentom a s výnimočným nadaním. „Avšak génius je jasné slnko samo, s celou pravdou a nevyčerpateľnou energiou, ktorá môže vyživovať celý svet... .“

Géniom môže byť podľa Csontváryho len ten, „na kom je rad, koho si vybrala ruka osudu, ktorého predkovia boli vyzbrojení pevnou vôľou, duchovnou vzdelanosťou a umeleckým nadaním, ten kto prišiel na svet plný energie a lásky, kto bol zaľúbený do slnka, ...kto miloval pravdu v sebe ..., kto robil svoju prácu s láskou a vydal sa na cestu za vnuknutím, kto vždy a všade bojoval s celým srdcom; ...kto hľadal, bádal v knižniciach...kto bol všade a vo všetkom vedomý si povinnosti, vytrvalý, neúnavne usilovný, ..., kto túžil poznať celý svet, kto veľa cestoval, ... kto bol nezávislý od všetkého a každého."

Géniov vnímal ako navzájom prepojených vláknom vyššej sily, iniciovaných pravdou, vďaka čomu prekračovali hranice času a priestoru v nadčasovom dialógu, či sprostredkovaní Gnózy.[5]

Csontváry: "Nevyjadrujem sa o sebe, lebo celý môj život je oddaný neviditeľnej tvorivej sile ... moje diela budú žiariť na oblohe ako osamelé hviezdy, raz keď príde ich čas.“[6]

Trval na tom, že iba diela inšpirované Bohom sú schopné priniesť zmenu do oblastí, kde je nevyhnutné vytvoriť niečo nové, čo prevyšuje chladnú, vykalkulovanú, “mŕtvu perspektívu“, aby svedčilo „o Božskej múdrosti“ .[7]

TRANSCENDENCIA A IMANENCIA BOHA.

PRÍRODA A PÚŤ.

"Každý kvet je metafyzickým dôkazom Boha."

F.Schuon

„Rozumiem, úplne rozumiem manifestácii Božskej podstaty"

T.K. Csontváry

Sophia Perennis rozlišuje medzi Absolútnou realitou a relatívnou realitou, medzi skutočným a iluzórnym, či medzi Átman a Mája. Stvorený svet vníma ako manifestáciu, prejav Boha, ktorého pečať je na všetkom a ktorý je zároveň nad všetkým. Výrok proroka "Bol som skrytým pokladom a chcel som byť poznaný, preto som stvoril svet"[8] je na tomto mieste viac ako výrečný.

Na uskutočnenie návratu k vlastnej Božskej podstate, človek musí odstrániť závoje ilúzií. Je to cesta pútnika. Púť k archetypu, púť telesného k nadtelesnému, k pravej Božskej esencii, k obrazu Božiemu (Imago Dei). O tom môže vypovedať dielo: Púť k cédrom libanonským. Kruhový tanec (či už konkrétne pod stromom, ako v prípade tohto diela alebo všeobecne v tradičných kultúrach) je vyjadrením jednoty, celku, vzájomnej prepojenosti všetkých aspektov života.

📷

Csontváry zakúšal pečať Božského v prírodnom prostredí: „Miesta ako hory vám dávajú príležitosť zakúsiť vznešenosť“ a dodáva na inom mieste: „kontemplatívny človek, a len on, v kráse vonkajšieho sveta pociťuje božskú stopu, inými slovami dokáže oddane obrátiť vnímanie krásy do vnútra (do seba), podľa princípov platónskej anamnézy.“[9] Krása je vyžarovaním pravdy, hovorí Platón a Simone Weil potvrdzuje , že láska ku kráse je predstupňom lásky k Bohu. "Bez krásy nie je možné manifestovať pravdu plne", dodáme slovami F. Schuona.

"Radi veríme, že ovládame prírodu, ale majme na zreteli, že je to pravde vzdialené. Avšak ani opak nie je pravdou, kedže príroda nie je ani pod nami ani nad nami. Sme s ňou jedno, sme všetci jej časťami tak ako je ona časťou nás. Zem nemôže existovať bez nebies. Človek kráča po ceste mu určenej dole na zemi tak, ako Slnko po ceste na nebi. Požehnania, energia a život prichádzajú zhora. Je to neprestajný prúd príležitostí zúčastniť sa stvorenia a pridať svoj diel, vybudovať niečo pre dobro ľudstva, pre národ.”

STROM AKO SYMBOL STÁLOSTI

Jedným z kľúčových motívov Csontváryho obrazov je céder. Céder na obraze Baalbek stojac sám medzi novými domami, na pozadí ruín starovekého chrámu, sa stáva svedkom zmien, ktorým dokáže čeliť iba on, symbolizujúc tým spojenie neba a zeme, perenniálnu múdrosť, istotu, ktorú nič nemôže premôcť. Céder predstavuje vertikálnu – večnú kvalitu existencie (ako protiklad horizontálnej, pominuteľnej kvalite, ktorú predstavuje Bacchov chrám v ruinách, symbolizujúci - úpadok. resp. degeneráciu myslenia a intelektuálnej intuície v živote spôsobenej absenciou spomínanej vertikality).

📷

Strom ako archetypálny symbol, ako axis mundi, či ako prechod z nižších do vyšších sfér je zmieňovaný v rozličných tradičných kultúrach. Korene a koruna stromu v ich vzájomnej podobe môžu predstavovať možnosť zjednotenia v rôznorodosti.

Osamelý Céder - pocta stromu, pocta absolútnemu duchu, stoickosti, stálosti, rastu, večnosti. Svoju esej Csontváryho cédru venoval aj Béla Hamvas. Považuje ho za víziu, ktorá je apoteózou jedinečnosti osobnosti v nadľudskom. „Má svoj vlastný čas, vlastné miesto, tu stojí ustlaný do sveta, do svojho ľudu a viery vo vernosti k svojej zemi a svojmu osudu vo svojej sakrálnej jednoduchosti“ (B. Hamvas, Csontváryho Osamelý céder). Prirovnáva ho k duchu, ktorý bol archaickej dobe nadosobný, ktorý „ je tým bližšie k absolútnu, čím je bližšie tomu aby bol nehybný[10] a videl a vše-videnie vyžaroval.“

„Som maliar. Maľujem súčasne zmenu okamihov aj konzistentnosť milénia“, hovorí Csontváry.

Tu môžeme vidieť, že ešte viac, ako napr. jeho súčasník Ladislav Mednyánszky, usiloval nie o zachytenie okamihu v čase (úsilie impresionistov), ale skôr času (večnosti) v okamihu.

ZÁCHRANA SPOLOČNOSTI

Sophia Perennis sa kriticky stavia k súčasnému modernému svetu, ktorý podľahol ilúzii „pokroku“. Moderný svet je zbavený hodnôt, duchovného základu; zmyslom sa stáva len uspokojenie túžob a blahobyt, pričom neschopnosť konať či myslieť nesebecky plodí relativizmus a pochybnosti, ktoré znemožňujú človeku orientáciu.

Csontváry túžil oslobodiť človeka, svoj milovaný ľud a národ a zabezpečiť mu dôstojné miesto v ďalších storočiach cez svoje diela inšpirované pravdou- večnou múdrosťou. Napriek častému nepochopeniu a otázkam, ktoré jeho diela vyvolávajú , môžeme vidieť s akou intenzitou a zároveň priamosťou zobrazoval “pozemské“, ktoré bolo nasýtené duchovnou prítomnosťou “nebeského“ , tak aby to každé citlivé srdce vnímalo. Aj preto jeho diela nemožno "zaškatuľkovať" napr. ako "magický realizmus", keďže skôr ide o realizmus, ktorý je magický, pre tých, ktorí vnímajú svet vôkol seba okom srdca. Ktorí vidia krásu, ale nezastavia sa pri nej, ale sú vedení k vyšším horizontom, k samotnému zdroju krásy.

Podľa Csontváryho umelec tvorí stvoriteľským aktom –“pravekou silou“, “vnútorným princípom“, za ktorého nástroj sám seba pokladal a ktorý nazval „Pozitívum“. I preto bol snáď B. Hamvasom nazývaný záchrancom, ktorý poráža zlo. Hoci bol program jeho diel nezrozumiteľný, predsa len bol bližšie k pravde a realite ako svet chladného intelektualizmu (v prekrútenom zmysle slova, čiže racionalizmu). A Csontváry si toho bol vedomý od začiatku, keď ho "neviditeľný duch" v podobe hlasu povolal na dráhu umenia. Ako poznamenal inde: „Dostal som jedinečnú príležitosť a talent aby som zachytil večné. A rozhodol som sa, že svoje právo využijem, ako aj príležitosť a talent.“ O tomto jeho úsilí svedčí aj dielo Osamelý Céder.

„Pravda je však tá, že staré cédre sú v piatom-šiestom tisícročí svojho veku odkázané na odpočinok a mladšie začínajú rozkvitať. Bývajú v jednom lese a nestoja si v ceste, ale žijú v pokoji uprostred ťažkostí čias pod prozreteľnosťou prírody. Nemohli by sme aj my v Európe žiť v pokoji na takomto základe? Materiálne starosti prenášať na duchovné pole a hodnoty uchovať.”

CESTA K MÚDROSTI

Csontváry dobre vedel, že vedomosti akadémií „nie sú k tvorivosti dostatočné, nevedú k dokonalému pohľadu.“ Musel cestovať, učiť sa odnaučiť, oslobodiť svoju myseľ, aby dosiahol autentickosť: „Pozerať môže ktokoľvek, ale vidieť môže len ten, koho Boh svojou starostlivosťou touto schopnosťou posvätil. A títo zvláštnou schopnosťou posvätení ľudia, sú povolaní zveľaďovať dejiny vývoja človeka, alebo v danom prípade potvrdzovať Božiu múdrosť", Sophiu perennis, gnózu.

Títo ľudia vnímajú pravdu priamo Intelektom, čo je skutočný návrat k primordiálnej múdrosti, návratu k princípom: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie.... a všetko ostatné vám bude pridané". (Mat 6, 33)

"...ak sú vaše city čisté, ak žijete skromne, bez nadmernej práce, ak si nájdete čas pre odpočinok a v ňom múdrosť, ak si nájdete čas poznávať Božskú podstatu“, vydáte sa na cestu, ktorou je možné priblížiť sa k Csontváryho odkazu v jeho dielach, ale najmä k našej vlastnej podstate, pôvodnej dôstojnosti a tým k zmyslu života.

[1] Na Slovensku sú diela týchto svetovo uznávaných autorít v oblasti komparatívnej religionistiky či umenia takmer neznáme. V Maďarsku patril k prvým čitateľom R. Guénona na Slovensku narodený Béla Hamvas, sám veľký esejista, ovládajúci sanskrt, hebrejčinu, gréčtinu a iné jazyky.

Perennialistický pohľad na človeka, umenie či prírodu približuje kniha Osamelé Cédre (Hronka 2019), venovaná osobnostiam Csontváryho, Mednyánszkeho a Reyneka.

[2] Aj samotné jeho meno- Kosztka, čiže v slovenčine kôstka, alebo jadro akoby potvrdzovalo jeho záujem o jadro, o podstatu vecí.

[3] Na záchranných prácach sa pri tejto povodni zúčastnil aj iný Csontváryho súčasník, výnimočný maliar Ladislav Mednyánszky. Tu sa ich osudy pretínajú prvýkrát (i keď sa reálne nikdy nestretli). Sú tiež pochovaní na rovnakom cintoríne v Budapešti.

[4] Samotný Csontváry striedal rozličné perspektívy a uhly pohľadov v rámci jedného obrazu. Pripomeňme, že aj byzantská ikona v priestorovom vyjadrení používa často obrátenú perspektívu, kde sa nezbieha všetko do jedného bodu na horizonte, ale naopak k vnímateľovi, k jeho srdcu a tak mu otvára celý Boží svet pred ním.

V renesancii dochádza k preberaniu motívov a princípov úpadkového (realistického) antického umenia. Umelci už nie sú anonymní (čo bol dovtedy prejav pokory a služby, keď sa umelec pokladal za nástroj Boží) nastupuje individualizmus, rivalita, originalita za každú cenu na úkor symbolizmu a pôvodného zmyslu umenia.

[5] To im bolo umožnené inteligenciou srdca, nadrozumovým rozlišovaním čiže vnímaním pravdy pomocou intelektu (increatus et increabile, nestvoreného a nestvoriteľného intelektu v duši podľa Majstra Eckharta) okom srdca (oculus cordis), nad-racionálnym, intuitívnym vnímaním Pravdy.

[6] Csontváryho pohľad na kvintesenciu umenia a poslanie umelca, ktorý súznie s pohľadom autorov perennialistickej školy, je ešte aktuálnejší v dnešnej dobe. Túžba súčasných umelcov po sláve, využívanie diela na seba-prezentáciu, originalita za každú cenu (iniciovaná na začiatku 20.storočia pisoárom Marcela Duchampa) je vzdialená nadčasovým hodnotám v dielach sakrálneho umenia Orientu a (predrenesančného)Západu .

[7] Kritici nevnímali metafyzickú rovinu jeho myslenia, vďaka nedostatku intelekcie a predovšetkým vďaka predsudkom voči jeho výtvarnému prejavu, odsudzovanom často ako “naivný“ (bez ohľadu na to, že istá rovina "svätej naivity" a jednoduchosti/esenciality či „primitívnej čistoty“ bola spoločným menovateľom pred-renesančného sakrálneho umenia stále napojeného na metafyzické univerzum ( a ostala do istej miery vitálnym jadrom ľudového a mytologického umenia). Prehliadajú tiež skutočnosť, že “naivita“ bola prirodzeným prostriedkom vyjadrenia schopnosti vidieť pod povrch vecí a nie nedostatkom schopnosti zobrazovania, čo dokazujú Csontváryho realistické štúdie z akademického obdobia.

[8] Údajný výrok proroka (zaznamenaný v Hadís) Mohameda, prostredníctvom ktorého Boh hovorí v prvej osobe.

[9] Rozpomínaním sa na našu Božskú podstatu. Odstraňovaním závojov ilúzií, ktoré ju zahaľujú.

[10] Dnes už bohužiaľ nie sú libanonské cédre také neohrozené, ako boli počas dní staroveku. Kvôli klimatickým zmenám prežívajú s ťažkosťami. V Libanone je ich dnes sotva 400..