Božské idey a umelec

Božské idey nie sú abstrakciou, alebo konceptom, no beztak nie sú dostupné diskurzívnemu, analytickému rozumu. Sú reálne, ba reálnejšie ako svet, v ktorom človek funguje. Božské idey sú ako lúče slnka, ktorými sú pozemské veci - viditeľné, stvorené a hmotné javy spojené so svojim neviditeľným zdrojom - nestvorenou, nadzmyslovou Substanciou, Božskou realitou. Vďaka týmto "lúčom" (v patristickej teológii nazvanými "energie") prijímajú telesné veci svoju existenciu. Bezohľadu na to, či si to človek uvedomuje alebo nie, či už ju rozvíja, alebo v ňom drieme, je v každom čoveku nad-racionálna schopnosť, kognitívny orgán poznávania, kontemplácie a zakúšania týchto najvyšších realít. Tento orgán nadzmyslového vnímania nazval Dante najvznešenejšou časťou človeka. Je to duchovný Intelekt (z lat. Intelectus, alebo Spiritus) - najvyššia zložka človeka po duši (psyché, anima) a tele (soma, physis) - Duch, ktorý bol do človeka vdychnutý v samom počiatku jeho existencie a teda jeho najvnútornejšia podstata, jeho vnútorné, či vyššie ja, ktorého sídlom je samotné centrum človeka. Keďže tento Intelekt má možnosť priamej participácie na božských energiách je schopný bezprostrednej intuície a skúsenosti vnútornej, večnej a absolútnej esencie vecí, a teda pozná neomylne ich samotnú, pravú podstatu. Práve tomuto noetickému orgánu sa musia podriadiť kreatívne a imaginatívne schopnosti človeka ak majú byť sprostredkovateľom pri tvorbe sakrálneho umenia.

Vo všeobecnosti platí, že do umeleckej činnosti sú zaangažované dve ľudské schopnosti: imaginatívna, ktorá zodpovedá slobode a operatívna, ktorá zodpovedá službe. Imaginatívna spočíva v prijatí idey (eidos) a operatívna v napodobení (mimézis) neviditeľnej idey, vzoru (paradigma) v hmotnom materiály (materia). Celistvosť umeleckého diela preto závisí do akej miery sú tieto schopnosti ochotné podriadiť sa službe vyššieho Ja v človeku. Slobodná činnosť musí byť preto ukotvená vo fixných formách a metódach v prostredí služby a duchovný zrak upriamený na nemenné, večné reality. Tradičná spoločnosť mala na zreteli tieto podmienky, pestovala ich a podporovala, vytvárala prostredie, v ktorom sa mohli realizovať. Predovšetkým neobmedzovala poznanie sveta na empirickú vedu, ale disponovala posvätnými doktrínami a posvätnou kozmológiou, antropológiou či poznaním hierarchickej štruktúry vesmíru. To všetko vďaka rovnováhe medzi racionálnym a duchovným vnímaním vecí. Rozum, ktorý moderná veda glorifikovala a umiestnila na najvyšší stupeň poznania uviedol človeka do postavenia, v ktorom, ako sám verí, je rozum jediným orgánom poznávania objektívnej reality. Dostáva sa tak do rozporu s intuíciou a imagináciou na jednej strane a do konfliktu s metafyzikou, teológiou, či mýtmi na strane druhej. Ak sú za takýchto podmienok rozum aj imaginácia odťaté od svojich koreňov nemôžu slúžiť ako nástroje sprostredkovania skutočnej podstaty vecí, či už v náukách alebo v umení. Napriek tomu, že tento celosvetový hoax – (deformovanie, znesvätenie, demytologizovanie sveta) uvrhol človeka do priepasti, kde sú do nepreklenuteľného protikladu postavené hmota a duch, Boh a človek, život a umenie, je tu vždy ruka milosti, ktorá mu je podávaná. Len poznaním svojej božskej podstaty sa človek stáva skutočne ľudským. Integráciou všetkých svojich zložiek - tela, duše a ducha sa stáva plnohodnotnou, celistvou bytosťou. Telo je zhmotnený - zhustený duch, tak ako je svätyňa kryštalizáciou prúdu nebeských vplyvov. [1] Práve vďaka telu a duchu je človek spojnicou medzi nebom a zemou. Táto jeho centrálna úloha vo vesmíre je jeho slobodou a zodpovednosťou. Človek stvorený božským umelcom na Jeho obraz, Imago Dei, je sám umelcom, vďaka jeho schopnosti imitovať Stvoriteľa v stvoriteľskom procese, v spolupráci pri vytváraní sveta napodobňovaním božských ideí, odhaľovaním krásy a esencie v stvorenom schovaných.

Umelec citlivý na duchovné vplyvy je mimo rámec tradičnej spoločnosti v zložitej situácii. Časy sa radikálne zmenili a za týchto podmienok je ťažké pretlmočiť hlas večnosti do jazyka, ktorému by človek dneška rozumel (kvantitatívna podmienka publika je podľa nás irelevantná). Keď nechce zradiť večnosť na úkor dočasnosti, keď nechce devalvovať hodnoty a princípy na úkor trendom, musí o to intenzívnejšie načúvať hlasu svojho srdca, ktorý sa ozýva z hĺbok jeho vlastnej bytosti tak, ako strom vyrastajúci z hĺbky zeme. Ak nechce svoje schopnosti spreneveriť aktuálnym, módnym výstrelkom, musí sa ešte viac vzdialiť od spoločnosti, ktorá ich produkuje, podporuje a zvelebuje. Len vtedy, v tichu a samote, v nahote bytia dokáže nájsť kľúč k duchu, ktorý ho bude viesť, (Duch vanie kam chce) a inšpirovať (in Spirito). V tomto ohľade, ako uvádza Ph.Sherrard, je umelec tak vyvolený ako aj voliaci. Je poslom a nástrojom, či dokonca svedkom moci, ktorú musí nasledovať ako podmienku toho, aby bol skutočným umelcom. Ten zápas nie je ľahký, ale bojovým poľom je predovšetkým jeho myseľ a srdce, kde musí dôjsť k premene. Vnútorné je základ vonkajšieho. Na tejto ceste hľadania mostu, ktorý prepojí duchovné s hmotným, nebesá so zemou, má možnosť nájsť aj iné vyjadrovacie prostriedky ako tradičné symboly bez toho, aby stratili funkciu sprítomnenia vyššej reality a bez toho, aby zavrhli sakrálnu kvalitu, ktorá sa bez krásy a baraka nemôžu plnohodnotne prejaviť a byť kompenzáciou industrializovanej, sekularizovanej doby. Môže to byť dlhá cesta, na ktorej sa musí odnaučiť všetkému, k čomu ho táto doba s jej prioritami a prevrátenými hodnotami viedla. Musí postupne snímať závoje, ktoré zaclonili duchovné vedomie, ktorým disponovali osvietené bytosti takého kalibru ako Dante, Rúmi, Kabir či Shakespeare ak spomenieme literátov, či Platón, Plotinus, Šankara alebo Majster Eckhart k spomenieme teológov-filozofov.

Cesta umelca je preto výzvou a zodpovednosťou. Je to cesta života. Od preludov k pravde, od Máje k Átma, od kultu osobnosti k skromnosti a pokore, je výstupom z tmy do svetla, z priepasti herézy na horu transcendencie.

[1] Očisťovanie tela - kultivácia citlivosti, pôst, askéza je znovuvzkriesením jeho pôvodnej dokonalosti, vďaka ktorej sa stáva mocným a jemným nástrojom, schopným prekračovať hranice, ktoré mu vymedzilo na hmotu a zmysly orientované poznanie (čo už dokázalo nemálo jedincov – jogínov, askétov. Snaha robotizovať človeka a poľudšťovať robot a tým si uzurpovať miesto Boha, je v skutočnosti démonickou, nebezpečnou hračkou v rukách scientizmu!