Al-Arábí Ad-Darqawí - výber z listov

Neživ všetky veci, ktoré vznikajú v tvojom srdci ale zahoď ich ďaleko od seba a nezaoberaj sa nimi, zabúdajúc v tej chvíli na svojho Pána, ako to robí väčšina ľudí, zblúdiacich na ceste a strácajúcich smer v prelude. Ak by pochopili, povedali by: aká to udivujúca vec - srdce; v jednom okamihu zrodí nespočet synov, niektorých legitímnych, iných nemanželských a dokonca i takých, ktorých povahu nemôže nikto rozoznať...Ako teda môže niekto, kto trávi svoj čas kŕmením všetkých týchto potomkov byť k dispozícii Pánovi? Aké úbohé stvorenie, ten syn Adama, ktorý vyhladzuje Kozmos až kým po ňom neostane ani náznak a koho naopak Kozmos zahladí a neostane po ňom ani stopa, len slabý zápach, ktorý taktiež po chvíli úplne zanikne.

Ak miluješ svojho Pána, faqír, opusť seba a svoj svet i ľudí, okrem človeka, ktorého stav ťa povznáša a ktorý ti ukazuje svojimi slovami Boha. Ale pozor, pozor, aby si sa nenechal niekým oklamať , pretože koľko je tých, ktorí zdanlivo hlásajú Boha, hoci v skutočnosti hlásajú svoje túžby. Oslavovaný svätec Sayyida Abú 'š-Šitá (nech nám Boh dovolí získať skrze neho úžitok) v tomto zmysle hovorí: „Bohom, ktorého voláme 'Pán môj' či 'Syn môjho Pána' , nazývame len toho, kto prerezáva naše putá.“ Nie je ti skrytá skutočnosť, faqír, že to, čo uväzňuje a pevne drží človeka v tomto svete, ktorý je svetom úpadku, nie je ničím iným ako ilúziou (al-wahm); ale ak sa človek zbaví tejto ilúzie, vchádza do sveta čistoty, z ktorej prišiel; a Boh privádza každého cudzinca späť do jeho vlasti.

Iste, všetky veci sú skryté vo svojich protikladoch - zisk v strate a dar v zamietnutí, česť v ponížení, bohatstvo v chudobe, sila v slabosti, hojnosť v obmedzení, vzostup v páde, život v smrti, víťazstvo v porážke, moc v bezmocnosti a tak ďalej. Preto ak človek chce nájsť, nech sa uspokojí so stratou, ak chce dar nech sa zmieri s odmietnutím, kto túži po cti musí prijať poníženie a ten, kto túži po bohatstve nech sa zmieri s chudobou; nech sa ten, kto si želá byť silným zmieri s tým, že bude slabý, kto túži po hojnosti nech príjme obmedzenia; ten, kto si praje byť povýšený, nech príjme aj poníženie, kto túži po živote musí prijať aj smrť, kto chce vládnuť, musí prijať ovládanie a ten, kto túži po moci musí prijať i bezmocnosť. Čo znamená nechať toho, kto chce byť slobodný radovať sa i v nevoľníctve, tak ako sa radoval jeho Prorok, Priateľ a Pán (Boh mu žehnaj a dožič pokoj); nechať ho vybrať si ako si vybral Prorok a nebyť pyšný či vzpierať sa vlastným podmienkam, pretože služobník je služobníkom a Pán je Pánom.

*

* *

Silný muž je ten, kto sa raduje keď vidí ako mu svet vykĺzáva z rúk, ako ho opúšťa a uniká mu; kto sa teší, keď ním ľudia pohŕdajú a škodlivo o ňom hovoria a je spokojný s jeho poznaním Boha. Ctihodný majster, svätý Íbn Ata Illah (nech je s ním Boh spokojný) hovorí o tom v jeho hikam: „Ak ti skutočnosť, že sa ľudia od teba odvrátia, alebo ťa ohovárajú spôsobuje utrpenie, vráť sa k poznaniu Boha v tebe; pokiaľ nie je táto znalosť dostatočná, potom nedostatok uspokojenia v poznaní Boha je oveľa väčšia strasť, než trýzeň ohovárania. Účelom tohto ohovárania je, že by si sa nemal spoliehať na ľudí. Boh si želá odvrátiť ťa od všetkých vecí, aby ťa nič nemohlo odvrátiť od Neho.

*

* *

Prial by som si, aby ste neboli stratení vo vašej láske. To vám totiž zabráni dosiahnuť tajomstvo, objekt vašej túžby, cnosť a milosť. Vidíme, že niektorí ľudia sa pripútajú raz k jednej veci a potom zasa k inej. Sú ako človek, ktorý sa pokúša nájsť vodu kopaním chvíľu tu a chvíľu inde až nakoniec zájde smädom; kým človek, ktorý kope hlbšie len na jednom mieste, dôverujúc Pánovi a spoliehajúc sa naň, vodu nájde.[1] Napije sa a dá napiť i ostatným ( Boh vie najlepšie اللّهُ أعْلَم ). Súfi zvykli vravievať: klop nepretržite na jednu bránu, a mnoho brán sa ti otvorí; skloň sa pred jedným majstrom a mnoho sa ich skloní pred tebou.

Rovnako človek, ktorý prahne raz po Východe, potom zase po Západe,[2] putujúc raz jedným smerom a potom iným, ktorý je niekedy skromný, inokedy lačný, je ďaleko od cieľa; ak by dosiahol blízkosť, ustal by vo svojom kmitaní a našiel by pokoj.

Ten, kto sa zastaví pri názore, nikdy nedosiahne realizáciu. Prestaň sa teda neustále dohadovať a nikdy nič neposudzuj[3] na základe vlastného pohľadu, ale až po zrealizovaní. Pretože úprimnosť v skutkoch a slovách, ničí pochybnosti, posilňuje a stará sa o vedomie Božskej Jednoty (tauhíd) v srdci toho, kto sa ju nepretržite snaží dosiahnuť. Dokonca spôsobuje zmiznutie zasahovanie vášnivej duše (nafs); a keď nevraživosť v duši človeka pominie, pominie aj nevraživosť spoločnosti k nemu.[4] Od tej chvíle je rad na ňom, aby konal, a Boh (nech je povýšený) mu pomôže tiež. A ak sa zdrží urážania služobníkov Pána svojho, zatiaľ čo sám príjme ich urážanie, bude ešte väčší v cnosti a spiritualite, pretože toto je stav tých svätcov, ktorí dosiahli dokonalosť.

Pozdravy Pokoja

[1] Rovnaké podobenstvo možno nájsť u Srí Ramakrišnu. [2] Teda smer svetla a smer temnoty. [3] To znamená posudzovanie toho, čo je duchovnej podstaty. [4] Keď v človeku zanikne akýkoľvek egoizmus či už vedomý alebo nevedomý, okolie už nemá cieľ pre svoju nevraživosť.